Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Vo vlaku / Vždy môžeme urobiť rozhodnutie, kedy povieme jednoznačné DOSŤ. Je to iba na nás…
Po dvoch rokoch cestujem v lete vlakom. Vybrala som si trať trvajúcu necelé dve hodiny, pretože som sa domnievala, že tento čas v rúšku ešte ako-tak zvládnem.
Sedím pri okne, kde je iba jedno sedadlo oproti druhému. Vagón sa postupne zapĺňa. Pán, sediaci cez uličku, píše na notebooku a respirátor má pod nosom alebo skôr na brade. Dám si teda rúško pod nos aj ja a zvedavo čakám, čo sa bude diať. Pod nosom ho nemám z neúcty k druhým, ale z úcty k sebe. Poznám najlepšie svoj zdravotný stav, som zdravá a cítim sa ako väčšina ľudí podstatne lepšie, ak môžem dýchať bez obmedzenia.
O respirátoroch som písala v marci tohto roku, že len nedávno sa používali úplne inak. Teraz sú indikované v rozpore so všetkým, čo platilo do minulého roka – napríklad už po trištvrte hodine používania respirátora FFP1, ktorý má najtenší filter, bola nevyhnutná polhodinová pauza na čerstvom vzduchu. Teda žiadna osemhodinová pracovná doba bez prívodu čerstvého vzduchu, čo sa u mnohých profesií deje.
Rovnako vyšetrenie testom bezpríznakovej osoby je v súčasnosti indikované v rozpore s Kochovými postulátmi, ktoré sa ako súbor pravidiel a postupov používajú na preukázanie príčinnej súvislosti medzi patogénom a chorobou. Teda vyšetrovanie zdravých, nesymptomatických osôb, pôsobí ako zjavne účelová novinka.
A o vytvorených právnych normách, ktoré vznikli za posledný rok a pol a ktoré boli vydané spôsobom vymykajúcim sa princípom právneho štátu, ale skôr s prístupom „účel svätí prostriedky“, niekedy inokedy.
Držme sa radšej dejovej línie, čo všetko sa deje v tom vlaku.
Po polhodine nastúpi pani a na nose má nasadený respirátor. Keď si sadá oproti mne, má hrôzu v očiach, hľadiac na môj povystrčený nos. Je to však jej strach, viem to. Chvíľku hrám takú hru s mojím egom, ktoré chce vyhovieť vystrašenému pohľadu, posúvam si rúško vyššie a zisťujem, čo všetko je ochotné urobiť pre to, aby vyhovelo autoritám a hlavne druhým ľuďom, dokonca bez toho, že by ma o to požiadali. V tom momente som si ho stiahla opäť pod nos, aby som mohla dýchať.
Zrazu zaznie výzva, aby sa železničná polícia dostavila do piateho vozňa. Moja fantázia pracuje a myseľ ako z katalógu vytiahla obraz skutočnej nedávnej udalosti, ako niekoho vyhodili z vlaku, lebo nemal prekryté dýchacie cesty.
Okolo ide službukonajúci predavač kávy, keksíkov a iných dobrôt. Tlačí vozík, rozpráva sa s ľuďmi, vtipkuje o dušu a chirurgické rúško má – čuduj sa svete – rovno pod nosom. Službukonajúci sprievodca má síce obyčajné bavlnené rúško, ale nasadené véééľmi voľne. Takmer nerozpráva, akoby si šetril dych. Má spotené čelo, všimnem si so súcitom, keď mi skenuje lístok. Už totiž pominuli časy, keď sa lístok chytal do ruky. Je doba bezkontaktná. Pozerá na mňa a oči sa mu smejú. Nič nehovorí a ide ďalej.
Pani oproti mne si medzitým tesnejšie priľnula respirátor a obmedzila sa tak dobrovoľne na prívode kyslíka. Ktovie, možno jej to robí dobre. A určite jej robí dobre predstava, že ju to ochráni.
Je to podobné, ako keď som len nedávno videla pred kostolom veriacich, ktorí sa nezmestili dnu a postávali aj vonku, dva metre od seba s respirátormi. ´Čoho sa boja?´ prišlo mi na um. Stratili už vari vieru, že ich ochráni Boh?
Zrazu mi prichádza na um slovo fraška
Dochádza mi, že to ja sa dobrovoľne zúčastňujem na tomto sociálnom experimente. To ja som dala vnútorný súhlas, pokiaľ smerom ku mne možno zájsť. Je to taká hra, kde sú už moje hranice, kde sa ešte dobrovoľne chcem obmedziť a koľko z tohto chcem alebo možno skôr potrebujem ešte zažiť. Dvakrát som napísala slovo dobrovoľne, nebolo to omylom. Mnohí hovoria, že to, na čom sa podieľame, sa deje spôsobom „dobrovoľne – nasilu“.
V skutočnosti však vždy môžeme urobiť rozhodnutie, kedy povieme jednoznačné DOSŤ. Je iba na nás, do akej miery sa s tým, čo sa nám deje, stotožňujeme a súhlasíme s tým, alebo do akej miery podliehame strachom. Tie strachy nás opantajú niekedy až tak, že sme ako kone zapriahnuté v bričke, s klapkami na očiach a nevidíme ďalšie možnosti.
A pritom vždy, v každej chvíli si môžeme položiť otázky:
- Prečo v tejto situácii, ktorá sa mi deje a v ktorej sa necítim komfortne, robím to, čo robím?
- Čo všetko pri tom cítim?
- Kvôli čomu a kvôli komu to robím?
- Čo je v skutočnosti za tým, že takto konám?
- Ak je dôvodom strach, aký a z čoho?
- Je to strach, že ak sa nebudem správať ako ostatní, budem nimi odmietnutý/odmietnutá?
- Ak ma odmietnu (vo vlaku, v rodine, v práci…), je to strach, že budem týmito ľuďmi opustený/opustená?
- Ak ma opustia, mám strach, že bez nich neprežijem?
- Alebo je to strach z autorít, z možnej pokuty, sankcie či iných represií?
- Prípadne je to strach z choroby, a teda aj strach zo smrti?
- Je tento strach dôvodný alebo ide o ilúziu vytvorenú médiami a davovou psychózou, pričom tu a teraz mi je dobre a nič mi nehrozí?
- Kto alebo čo vo mne určuje, aké bude moje ďalšie rozhodnutie?
Teda, aké mám ešte možnosti?
Odpoveďami na otázky si uvedomíte, ako na tom ste. A ak na niečo nové prídete, môžete zmeniť svoj postoj a tým dosiahnuť vnútornú zmenu. Takto som prišla k uvedomeniu, že navonok nechcem s nikým konflikt, ale v skutočnosti mám konflikt v sebe.
Totiž s tým, čo sa deje, ako právnik poznám primeranú mieru opatrení a ako človek vedomý poznám svoj zdravotný stav a tak viem, že niečo tu, skrátka, nie je v poriadku. No napriek tomu potláčam samu seba, len aby som neprišla do konfliktu s nejakou autoritou alebo do potýčky s druhým človekom, hoci aj pri takej činnosti, ako je sedenie v rúšku vo vlaku.
V integrite sme však iba vtedy, ak máme súlad myslenia, cítenia a konania.
A tak ďakujem za túto situáciu. Pochopila som, že jedine ja môžem urobiť nápravu a uviesť do súladu samu seba. Som rada, že už mám veľké deti, ktoré poznali, aké to bolo predtým, sú z nich vedomí mladí ľudia a môžu spolu s nami vnímať, ako svet upadol do celospoločenskej hypnózy. No je iba na nás, v čom zotrváme a či sa z toho vlaku, v ktorom sa s ostatnými vezieme, rozhodneme vystúpiť. Prišli sme na križovatku. Je iba na nás, čo sami sebe dovolíme. Je iba na nás, aké rozhodnutie urobíme a ktorou ďalšou cestou sa vydáme.
Korektúra: Katarína Málková
Foto: Zuzana Minarovičová Photography
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
Mohlo by vás zaujímať…
