Stretnutie namiesto úvodu

Keď som bol dieťa, poznal som jedného chlapca. Bol skvelý. Boli sme spolu každý deň a vždy nám bolo dobre. Zažili sme nezabudnuteľné príhody a veselé dobrodružstvá. Mali sme výborné nápady a veľkolepé plány. Tento chlapec sa však nie celkom páčil ľuďom, na ktorých mi záležalo. Spočiatku som si z toho nič nerobil, ale postupne som prichádzal na to, že potrebujem, aby ma ľudia mali radi, a tento chlapec mi to akoby kazil.

 

Dostal som strach. A tak sme boli spolu stále menej a menej. Rástol som, dospieval som, mal som okolo seba veľa dobrých kamarátov a tak ani presne neviem, kedy sme sa prestali stretávať úplne. No viem, že mi chýbal a bolo mi za ním smutno. Občas som cítil jeho prítomnosť v spomienke, sne, v záblesku emócie alebo náhodnej myšlienke, ale nevedel som ho nájsť. Nevedel som kde hľadať, čo urobiť, kam sa pozrieť. Až raz mi moja kolegyňa, múdra žena, povedala: „Zatvor si oči a skús sa pozrieť či ho neuvidíš. Skús ho nájsť.“

Čudná inštrukcia, povie si človek, zatvor si oči a skús sa pozrieť. Veď to nedáva zmysel, čo sa dá vidieť so zatvorenými očami? Ja som ale zatvoril oči a so zvedavosťou som čakal, čo sa bude diať. A zrazu som ho videl, bol tam. Stál priamo predo mnou v tom hrubom, síce teplom, ale strašne pichľavom vlnenom svetri.

„Čo by potreboval?“ spýtala sa kolegyňa.

„Potreboval by objať a zobrať na ruky,“ odpovedal som.

„A môžeš to urobiť?“

„Áno, môžem.“

A aj som to urobil. Zobral som ho na ruky a objal a bol som šťastný. Bol som dojatý, že som ho opäť našiel. Cítil som, ako sa mi po líci kotúľa slza.

Možno si poviete, to je čudné, dospelý muž a malý chlapec, ale mne to neprekáža, ja som rád, že sme opäť spolu. Je skvelý, ako vždy bol.

A ja sa teším na naše spoločné spomienky a aj na nové dobrodružstvá.

Martin Miler