Téma doopatrovania rodiča je náročná.
Téma doopatrovania rodiča je náročná. Môže sa stať, že napriek snahe postarať sa, sa nepostaráme. Je často spájaná s emóciami, možnými výčitkami a ohľadmi typu – čo na to povedia ľudia…
Stretla som sa po dlhšej dobe s kamarátkou a pri dobrej kávičke v reštaurácii sme viedli rozhovor. Vtom jej zazvonil telefón:
„Čau, brácho, ako mama? Prosím ťa, na stolíku má pripravené lieky, podaj jej ich. A skontroluj, či má dobre ustlatý vankúš pod hlavou, prídem tak o hodinku,“ zdôrazňovala kamarátka do telefónu. Z jej rozprávania som sa dozvedela, že si vzali s bratom do domácej starostlivosti ich matku. Ich denný program musel korešpondovať s potrebami imobilnej a nevládnej mamy.
Žili spolu s bratom v jednej domácnosti a rozhodli sa svoju matku doopatrovať až do konca.
V spolupráci s mobilným hospicom, pôsobiacim v Bratislave, sa im to aj podarilo. Mamička „odišla“ bezbolestne v kruhu najbližších.
Priateľkin otecko sa ocitol na nemocničnom lôžku po náročnom páde vo svojich 85 rokoch. Rozhodla sa o neho starať v domácnosti, aj napriek tomu, že zo svojej práce odísť nemohla. Zabezpečila k otcovi opatrovateľa na 8,5 hodiny a po skončení práce nastupovala do druhej šichty k lôžku svojho otca. Boli to pre ňu dva náročné roky a ako ona tvrdí, fungovala z fyzických a duševných rezerv.
Známa, ktorá má doma malého chlapca a dve dcéry, umiestnila svojho chorého ocka do domova sociálnych služieb. Aj napriek návštevám jej otec dával najavo, že je nespokojný a smutný. Netešilo ho nič, ani upravený záhradný park, ktorý bol súčasťou zariadenia.
Myslím si, že téma starostlivosti o starnúcich rodičov je veľmi náročná. Je často spájaná s emóciami, možnými výčitkami, a ohľadmi typu – čo na to povedia ľudia…
Uvedomujem si, aké je zložité rozhodnutie vziať do opatery svojho rodiča, alebo mu nájsť miesto v domove sociálnych služieb, alebo v hospici.*
Ilustrácia
Oľga Gromova
Ak sú vzťahy rodičia verzus deti nenarušené, plné lásky a súcitu, o to je rozhodovanie ťažšie.
Väčšinou chcú starí ľudia zostať doma, veď je to prirodzené. Avšak z praktického hľadiska nemôže každá rodina vytvoriť také podmienky pre rodiča, aby sa cítil komfortne a spokojne v domácom prostredí. Myslím si, že neexistuje všeobecná šablóna, podľa ktorej sa môžeme rozhodnúť.
Otázka starostlivosti o chorého rodiča závisí aj od finančných možností rodiny, od závažnosti zdravotného stavu rodiča, ale aj nášho vnútorného pocitu a duševného nastavenia.
V prvých dvoch príkladoch som uviedla ženy, ktoré nemali vlastnú rodinu a rozhodli sa svoj čas venovať chorému otcovi a matke.
V treťom príklade pani nedokázala zabezpečiť dostatočnú starostlivosť pre svojho ocka, a preto zvolila možnosť umiestnenia v sociálnom zariadení.
- Môžeme porovnávať, čo je lepšie?
- Môžeme porovnávať, či je lepšia opatera doma, alebo v zariadení?
Myslím si, že téma doopatrovania rodiča je aj prísne individuálna…
My, ľudia, ako aj deti svojich rodičov, nie sme rovnakí. Nie každý má rovnakú trpezlivosť a zručnosť v oblasti starostlivosti o chorého človeka. Môže sa stať, že napriek snahe postarať sa, sa nepostaráme. Sme len unavení, vyčerpaní a otecko alebo mamka zostanú v zlom zdravotnom aj duševnom stave.
Ilustrácia: Radovan Vincze
Do liečebne pre dlhodobo chorých, kde som pracovala, priviezli staršiu dámu.
Vraj bola v domácej starostlivosti u dcéry. Avšak dcére, ktorá mala starostí vyše hlavy, nezostával čas na jej chorú matku. Nechávala ju osamelú v byte a doniesla len to najnutnejšie. Stará pani duševne chradla a opúšťala sa. Všimli si to jej synovia a rozhodli sa, že svojej mame vybavia sociálne zariadenie, kde bude v spoločnosti a pod dohľadom opatrovateľov.
Rozhodnutie neoľutovali, pani v zariadení pookriala, zúčastňovala sa spoločenských aktivít a dokonca sa mala chuť aj pekne obliecť či primaľovať. Po nejakom čase „odišla“. Ale nie sama a bez pomoci.
Takže ani starostlivosť v domácom prostredí, nemusí byť to pravé orechové.
Myslím si, že je dobré zvážiť, či máme možnosti a trpezlivosť na to, aby sme sa do starostlivosti o rodiča pustili.
V minúte
Kedy ste povedali otcovi aj mamke, že ich máte radi?
Kedy ste pošepkali deťom, že sú výnimoční kamaráti?
Kedy ste žienke naposledy doniesli kvety?
Tak to vykonajte, veď nikto z nás nie je svätý.
Vyslovte a posuňte myšlienkový čin:
Kým nás vníma, kým je s nami,
lebo v minúte poslednej darmo zvažovať výhry, rany…
Odchod
Už je ďaleko, a predsa tak blízko.
Neodišla… Šepká s pocitom isto.
Duša opustila jej zlomené telo,
ale v srdci mám vyryté navždy
milovanej meno.
A ona plynie, plynie v šíru diaľ.
Ale nezabudne a milého vníma zovšadiaľ.
Život je už raz taký…
Žiaľom pokrčené zostáva srdce aj jeho tvár.
(Z mojej knihy veršovaných myšlienok Chlpaté verše)
Autorka kníh aj z prostredia dlhodobo chorých pacientov. Pôsobila ako sociálna terapeutka v hospici aj domove sociálnych služieb.
Knihy: Za dverami liečebne (Kníhkupectvá Martinus, Preškoly a iné) – Zo zápisníka terapeutky: https://elist.sk/kniha/zo-zapisnika-terapeutky/
*Hospic je zdravotnícke zariadenie pre dlhodobo chorých a zomierajúcich ľudí, v ktorom je kladený dôraz na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, na to, aby človek nebol v ťažkej chvíli sám a aby netrpel neznesiteľnou bolesťou.
Hospic môže byť rezidenciálne zariadenie (oddelenie v nemocnici, resp. samostatné zariadenie), môže poskytovať svoje služby ambulantne (ambulancia, denný alebo nočný stacionár, alebo v teréne, priamo v domácnostiach klientov (domáci, resp. mobilný hospic). Pracujú v ňom lekári, zdravotné sestry, fyzioterapeuti, sanitári (spolu zdravotnícky personál), ale aj psychológovia, špeciálni a liečební pedagógovia a dobrovoľníci. Často bývajú súčasťou tímu aj duchovní rôznych vierovyznaní. Na Slovensku sa táto forma starostlivosti postupne rozvíja.
Korektúry textu: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/