Problémy so spánkom, sústredením či nechuť žiť? Možno je to nespracovaná trauma. Ako z toho von?

Trauma a spracovanie traumy metódou TIR

Ak sa nám v živote stane niečo, čo je fyzicky alebo emocionálne bolestivé, máme dve možnosti. Buď sa tomu postavíme a budeme čeliť všetkej tej bolesti, alebo nejakým spôsobom začneme blokovať pozornosť venovanú tejto bolesti. Často toto „rozhodnutie“ nerobíme vedome. Ako integrovať traumu, aby vás nebrzdila v živote? Čo je to trauma a spracovanie traumy metódou TIR? A dá sa to vôbec? Aj o tom som sa rozprávala s psychologičkou Zuzanou Gažovou a lekárom Branislavom Chrenkom, ktorí pracujú s ľuďmi zasiahnutými traumou. A tej máme teraz aj kvôli korone viac ako dosť…

Zuzka, vysvetlíš v skratke niečo o metóde TIR?

Zuzka: Skratka TIR – „Traumatic Incident Reduction“ znamená v slovenskom preklade „redukcia dosahu traumatickej udalosti“. Je to technika, ktorá nám umožní nájsť a následne spracovať nabitú udalosť z vašej minulosti. Facilitátor, človek, ktorý vás prevedie touto udalosťou, to urobí bez posudzovania, interpretácií a pre klienta v bezpečnom prostredí, bez rušenia a rozptyľovania. Dokonca pri tejto technike je „zakázané“, aby facilitátor prikyvoval klientom hlavou, že ich chápe. Ťažko som si od toho odvykala, ale keď som sa potom klientov pýtala, ako to na nich pôsobilo, povedali že to bolo pre nich v poriadku a mali pocit, že ich konečne niekto počúva a nehodnotí.

Braňo: Zuzka to vysvetlila veľmi dobre, ja len dodám, že metodika TIR sa zrodila v 80. rokoch v USA, je evidence-based, čo znamená, že máme vedecké dôkazy, vďaka ktorým vieme, že funguje v praxi a vychádza z učenia Sigmunda Freuda, I. P. Pavlova a Carla Rogersa. Samotní tvorcovia metódy však hovoria, že nejde o liečbu ani o psychoterapiu, ale o sprevádzanie a edukáciu, kedy facilitátor sprevádza klienta jeho vnútorným svetom (plným bolesti často), je mu pri tom oporou, aby klient vedel, že v tom nie je sám a že tam je niekto, kto ten proces dovedie do dobrého konca.

Ako dlho trvá, kým človek spracuje traumu? Je to asi individuálne, ale približne…

Zuzka: Je to veľmi individuálne. Niekedy stačí jedno sedenie a človeku sa podarí vyriešiť svoju traumu a niekedy to môže trvať aj pol roka, rok. Na začiatku práce s klientom sa vždy robí tzv. anamnéza a prieskum, súčasťou prvého stretnutia je aj oboznámenie sa s postupom, s ktorým budeme s klientom pracovať, klient vie presne, čo sa bude diať a nie je to pre neho žiadne prekvapenie.

Braňo: Presne tak, je to veľmi individuálne. Dôležité je poznamenať, že je veľký rozdiel rozprávať o tzv. komplexnej traumatizácii, ktorá vychádza z veľmi silno zraňujúcich podmienok, v ktorých človek vyrastal (sexuálne zneužívanie, fyzické týranie, emočné týranie, zanedbávanie a i.) alebo sa stali/dejú v dospelosti (násilné partnerské vzťahy a pod.). Liečba komplexnej traumatizácie patrí do rúk klinických psychológov a/alebo psychoterapeutov špecializujúcich sa na liečbu tejto závažnej diagnózy. Taká liečba trvá niekedy roky. No v živote mnohých ľudí, ktorí netrpia komplexnou traumatizáciou, sa nájdu udalosti „po ktorých už život nikdy nebol taký ako predtým“. A tieto tzv. monotraumy, ktorých môže byť aj viac, ale stále ide o jednotlivé ohraničené udalosti a nie dlhé obdobia, tvoria klasickú indikáciu pre riešenie TIRom.

Môžete sa podeliť o nejaký konkrétny príbeh?

Zuzka: Môžem spomenúť aj moju traumu, ktorú sa mi podarilo vyriešiť na výcviku. Vždy som sa bála výšok. Na výcviku som si po začatí spracovania tejto traumy spomenula, že rodičia ma ako malé dieťa držali na rukách na balkóne a vlastne som celá „trčala“ vo vzduchu. Chceli mi ukázať napríklad, že letí vtáčik, teda samé milé veci v okolí. Zostalo to niekde v mojom podvedomí a vždy som sa bála výšok. Na výcviku som si svoju traumu z detstva spracovala a v lete som absolvovala prechádzku v korunách stromov v Bachledovej doline a parádne som si to tam užila.

Alebo prípad klientky, ktorá sa bojí plávať ďalej od brehu alebo pláva len s nafukovacím kolesom, ktorá si spracovala to, ako ju zo srandy hodili do vody, keď bola malá a skoro sa utopila. Teraz čaká na leto a teší sa, ako si pôjde zaplávať do jazera. (zverejňujem so súhlasom klientky)

Braňo: Príbehy klientov nemôžem zdieľať, nakoľko som viazaný mlčanlivosťou a dôverou, ktorú do mňa klienti vložili. Ale môžem spomenúť svoju traumu z ťažkého rozchodu, po ktorom som nebol schopný sa zamilovať, čo trvalo takmer 9 rokov, počas ktorých som ja na „oplátku“ veľa zraňoval. Na svojom TIR výcviku v roku 2015 som si skúsil túto udalosť spracovať, o pol roka nato som sa prvýkrát po 9 rokoch zaľúbil, o rok na to som túto úžasnú ženu požiadal o ruku, o ďalší rok sme sa brali a ja viem, že nebyť TIRu, tento príbeh nemá šťastný koniec.

Mňa celkom zaujal príklad s vreckovkou. Keď vidíme niekoho plakať, tak automaticky väčšina z nás vyťahuje alebo hľadá vreckovku. To vraj ale nie je dobrý postup, lebo ukazujeme človeku, že by vlastne plakať nemal…  Čo v takej situácii robiť?

Zuzka: Nič, len počúvať. Počúvať, nechať klienta vyplakať sa a keď bolesť vyplače, byť tam s ním, poskytnúť mu bezpečie. Presne tak ako je to v tvojej otázke, keď niekomu podáme vreckovku, naznačujeme mu, že veď dospelí ľudia neplačú a mal by si s tým prestať aj ty. Stalo sa mi aj to, že klient úplne mlčal 20 min. a po celý ten čas som na ňom videla, že spracováva svoju traumu. 20 min. sme teda spolu mlčali a po tomto čase mi s úsmevom povedal, že môžeme pokračovať a videla som na ňom, že trauma je preč.

Braňo: Je to trochu nadsadené možno, ten citát pochádza z knihy Kitchen Table Wisdom od Dr. Rachel Naomi Remen, ale pravdou je, že málokedy dokážeme človeka počúvať bez toho, aby sme ho prerušili a nechali ho vyrozprávať všetku svoju bolesť a vyplakať svoje slzy. Máme pocit, že musíme pomôcť, poradiť, zasiahnuť, niečo spraviť. A tak podávame vreckovky, tľapkáme po pleci, povzbudzujeme („aaaaale, veď to nie je také zlé, máš predsa ešte jedno dieťa, ktoré prežilo…“), dávame nevyžiadané rady.

To všetko preto, aby sme nemuseli niesť bolesť druhého človeka. Ale v tom je práve kúzlo TIRu a metapsychológie, z ktorej TIR vychádza (termín metapsychológia použil prvý krát Freud). Učí facilitátorov počúvať klientov bez toho, aby mali potrebu do toho vstupovať. Facilitátori sú prítomní veľmi aktívne a živo, so záujmom a celou svojou pozornosťou, ale nedotýka sa ich veľká bolesť skrytá v príbehoch klientov. A klient má možnosť začať svoju bolesť konečne liečiť.

Kde sa dá táto technika naučiť?

Braňo: Buď u mňa (osobne alebo online, podľa epidemiologickej situácie, vždy to ad hoc prispôsobujem epidemiologickým opatreniam), keďže som zatiaľ stále jediným TIR trénerom na Slovensku (čo sa, verím, zmení jedného dňa a bude nás viac). Prípadne aj online v angličtine u amerických/kanadských trénerov – rozpis výcvikov je k dispozícii tu: TERMÍNY.

Veľa ľudí žije s pocitom viny (za udalosť, ktorá sa stala a ktorú si vyčíta). Dá sa z toho „vyrozprávať“?

Braňo: Vina je pocit a s pocitom sa dá vždy pracovať. Pocit je konštrukt mysle, trochu ako program v počítači. S trochou zveličenia sa dá povedať, že o vine rozhodujú súdy a o pocite viny myseľ človeka. Reálna vina nemá s pocitom viny väčšinou vôbec nič spoločné. Z istých príčin je jednoduchšie vztiahnuť vinu na seba, ako sa konfrontovať s „nespravodlivosťou, krutosťou a bezohľadnosťou“ tohto sveta. Je to extrémne zjednodušené povedať, že z pocitu viny sa dá vyrozprávať, ale v zásade sa dá povedať, že s pocitom viny sa dá pracovať tak ako s akýmkoľvek iným neželaným pocitom. Pocity nie sú niečo, čím sme, ale niečo, čo máme. A keď niečo máme, môžeme sa rozhodnúť sa toho aj vzdať.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková