Učím sa žiť odznova. Chcel som spáchať samovraždu. Našťastie ma zachránila moja mama, ktorá ma strážila…

Trpím úzkostno-depresívnou poruchou. Od malička som si prešiel psychickým peklom…

Keď ma oslovil Matúš Revaj s tým, že sa chce podeliť o tému života s úzkostno-depresívnou poruchou, uvažovala som, že je to vzácne. Deliť sa o svoje myšlienky, ktoré sú plné bolesti a stavov úzkosti v dnešnej dobe, keď sú siete plné dokonalých fotiek dokonalých ľudí a ich dokonalých životov? Ale možno tento rozhovor niekomu pomôže…

Matúš, kedy ste si začali uvedomovať, že nie ste zdravý?

Prvé príznaky psychickej poruchy sa mi začali objavovať v detstve. Už okolo 8 roku. Pamätám si, že som sedel v aute a z ničoho nič mi napadla myšlienka, že nemám rád svoju mamu. Nechápal som, odkiaľ sa tieto myšlienky berú. Neboli moje. Vtedy som tomu neprikladal až takú pozornosť pretože myšlienka po čase odišla. Avšak s pribúdajúcim vekom sa mi začali diať fakt zvláštne veci.

Celé to prepuklo jednou udalosťou. Mal som 13 rokov. V televízii vyháňala jedna staršia žena diabla z bisexuálnej osoby. Kedže som bol gay a vychovávaný v kresťanskom prostredí, spustilo to v mojej hlave chaos nevýdaných rozmerov. Začal som mať predstavy, že som posadnutý diablom, strach, že zhorím v pekle. Začali sa mi vynárať v mysli rôzne bizarné obsahy bez môjho pričinenia ako: strach, či niesom pedofil alebo nekrofil, predstavy, že pri mne stojí duch, démon, strašidelné hlasové predstavy, predstavy, že ubližujem svojim blízkym. Aby som sa zbavil týchto myšlienok musel som robiť nezmyselné rituály ako počítanie, modlenie, ktoré niekedy zabrali väčšinu dňa.

Začal som o sebe pochybovať, bál som sa, že som zlý človek, že ma ovláda nejaký démon… Neustále som plakal.

Trvalo 2 roky, kým som nabral odvahu a zveril sa mame. Okamžite sme boli poslaní k detskému psychiatrovi, kde mi diagnostikovali OCD. Obsedantno-kompulzívnu poruchu. Nasadili mi liečbu, ktorá veľmi rýchlo zabrala a mal som celkom pekný život až do obdobia 24 rokov, kedy sa mi všetko vrátilo, žiaľ v horšej forme, kedy bola nutná hospitalizácia. K OCD sa pridali aj stavy derealizácie, nespavosť a úzkostno-depresívna porucha.

Ako to prijímala rodina? Resp. prijali to vôbec?

Rodina je moja najväčšia opora. Hlavne moja mama. Je to anjel. Mám najlepšiu mamu na svete. Už v detstve keď som sa mame zdôveril o mojich problémoch mi bola najväčšou oporou. Aj vďaka nej som sa vtedy OCD zbavil. Mama ma prestala posielať do kostola a akceptovala aj to, že som gay, na náboženstvo začala nazerať inak. V najhorších časoch, ktoré boli práve v lete tohto roka pri mne mama dokonca aj  spávala, pretože som sa neskutočne bál byť sám kvôli vtieravým myšlienkam hororového charakteru. V najhorších časoch stála pri mne aj s mojím priateľom. Veľmi ich ľúbim.

Čo presne vaše diagnózy úzkostno-depresívnej poruchy znamenajú? Ako si to má človek predstaviť?

Úzkostno-depresívnou poruchou som začal trpieť tento rok. Začalo to tým, že som prestal užívať dlhodobú medikáciu na začínajúcu depresiu. Chcel  som to skúsiť prírodnou cestou a radami internetových pseudopsychológov. Nešlo to! Bol som nešťastný, nič ma netešilo aj napriek tomu, že som veľmi veľa cestoval a bol neustále v prírode. Nechápal som, čo sa deje. Snažil som sa to dostať pod kontrolu.

Snažil som sa byť nasilu šťastný aj keď som vnútorne nemal z ničoho radosť. Na sociálnej sieti som neustále pridával fotky z výletov, ktoré budili dokonalosť, pritom som bol vnútorne mŕtvy. Nečakal som, že neliečená depresia mi spustí stavy, ktoré by som prirovnal k naozajstnému peklu.

Fakt som nič horšie nezažil.

Fyzická bolesť je oproti tomuto len slabý odvar.  Zo dňa na deň som prestal spať. Nespal som celé 3 noci. Začal som mať úzkosti, búšilo mi srdce, bol som slabý, mal som husiu kožu. Strach, že onedlho umriem. Mal som kolapsové stavy. Nezaberali mi žiadne lieky na spanie. Spal som maximálne 2-3 hodiny. Budil som sa so strachom. Potom sa pridali vtieravé myšlienky z detstva, len s tým rozdielom, že boli tak intenzívne, že som začal mať pocit, že sa idem zblázniť. A, že sú reálne. Nevedel som prestať plakať, mal som pocit akoby mi telo pomaly stláčali 4 steny. Cítil som neskutočnú tieseň, až som si chcel siahnuť na život. Bál som sa spať. V hlave sa mi ozývali hlasy, strašidelné smiechy, tváre. Bál som sa, že mám schizofréniu alebo psychózu a že je so mnou koniec. Preto som na vlastnú žiadosť šiel na hopitlizáciu, kde mi diagnotikovali úzkostno-depresívnu poruchu a OCD.

Okrem úzkostno-depresívnej poruchy ste mi napísali, že trpíte aj OCD a derealizáciou. Čo to presne znamená?

OCD je moja primárna diagnóza. Ako som spomenul, bola mi diagnostikovaná v detstve. Podarilo sa ju dostať do remisie. Ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že sa môže vrátiť. OCD je obsedantno-kompulzívna porucha, spadá pod spektrum úzkostných porúch. Prejavuje sa vtieravými  myšlienkami, ktoré atakujú vašu myseľ proti vašej vôli. Myšlienky sú väčšinou nepríjemné, proti našim morálnym hodnotám a presvedčeniam. Preto spôsobujú utrpenie nevídaných rozmerov. U mňa to boli myšlienky na ubližovanie rodine a priateľovi, vtieravé ozvučené myšlienky ako strašidelný démonický smiech, vizualizácie strašidelných tvárí. Človek sa potom bojí, či sa to nemôže stať naozaj.

Strach zo straty kontroly je pri týchto diagnózach veľmi silný. Aj preto som šiel na hospitalizáciu. Bál som sa o svojich blízkych. Bál som sa či im naozaj nemôžem ublížiť, keď mám v hlave takýto bordel. Pri OCD a úzkostných poruchách je bežné, že to môže  zájsť do ťažkých stavov, kedy sa naruší vnímanie reality a človek myšlienky začne vnímať ako impulzy, čo spôsobí tak silnú úzkosť, že to prejde do derealizačných stavov. Čo sa stalo mne.

Derealizácia je v podstate ochranný mechanizmus nášho mozgu. Chráni nás pred zbláznením sa.

Spustí sa pri extrémnej psychickej záťaži. Paradoxne, tento stav spôsobí ešte väčšiu úzkosť a strach. Moja derealizácia vyzerala takto: mal som pocit, že nežijem, že všetko je sen, ľudia sa mi zdali nereálni, cítil som sa ako robot, nechápal som, ako je možné, že existujem, rozprávam. Slová sa mi zdali byť nezmyselné. Bál som sa svojej vlastnej existencie. Moje myšlienky a spomienky  mi prišli cudzie. Keď som zavrel oči, cítil som prázdnotu. Cítil som sa ako plávajúce vedomie. Cítil som sa, akoby som sa zbláznil. Veľmi zle som videl okolie. Bolo vyblednuté a zrnité. Tento stav je pre mňa ten najstrašidelnejší, aký som zažil. Derealizáciu som mával po prepustení z nemocnice 24/7. Bolo to utrpenie, ktoré som chcel raz a navždy skončiť. V týchto stavoch som chodil dva mesiace do práce. Popravde si z toho skoro nič nepamätám.  Chcel som spáchať samovraždu. Našťastie ma zachránila moja mama, ktorá ma strážila a nové lieky, ktoré sa podarilo  správne skombinovať až po pol roku trápenia.

Ako sa dá s takýmito diagnózami žiť? Viete pracovať a žiť samostatne? Či potrebujete asistenciu?

Život s týmito poruchami je veľmi veľmi náročný. Istý čas som  neveril, že sa mi podarí vrátiť sa k bežným činnostiam ako je nákup, či práca. V podstate sa učím žiť odznova. Znovu sa učím chodiť do prírody. Chce to veľmi veľa úsilia a odvahy. Niekdy ma prepadne silná úzkosť, kedy mi začnú tŕpnúť ruky nohy, cítim, že idem odpadnúť… Ale snažím sa aj napriek tomu znovu nájsť svoj starý život. Donedávna som sa veľmi bál chodiť aj von.  Neviem si predstaviť, že by som žil sámm bez asistencie mojej mamy a priateľa. Stále mám strachy, občasnú derealizáciu a nespavosť. Denne nespím viac ako 4-5 hodín. Kedysi som zvykol spať aj 10hodín.

Aké lieky beriete? 

Na hospitalizácií som bral 15 tabletiek denne. Teraz je to už len trojkombinácia antidepresív. Za svoj život som vyskúšal 10 antidepresív.

Je výhľad, že sa vyliečite?

Ako povedala lekárka je to tenký ľad. Vždy som si myslel, že som sa vyliečil z OCD, ktorú som mal v detstve. A, vrátila sa. Podľa mňa v dnešnej dobe sa vyliečiť úplne nedá. Ale verím vedcom, že v budúcnosti vymyslia niečo, čo nám pomôže v tomto trápení.

Váš záverečný odkaz. Motto…

Chcel by som odkázať každému človeku, čo zažíva epizódu depresie alebo inej poruchy aby nečakal. Nepočúval šarlatánske rady o tom, aké sú lieky zlo. O tom, aké dôležité je myslieť pozitívne. Takéto rady vám nepomôžu. Včasná liečba vás môže uchrániť od stavov, ktoré som zažil ja. Prosím vás nečakajte, kým nebude neskoro. Nebojte sa vyhľadať pomoc. Prajem všetkým silu a vytrvalosť v boji.

Ďakujem za rozhovor

Pripravila: Martina Valachová