Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
TVORBA AKO VLASTNÁ CESTA
Všetci, ktorí píšeme nielen sem do Magazínu 40plus, sme takí rozdielni. No jedno máme spoločné. Sme tvoriví. Len nedávno som si uvedomila, aká sila poháňa všetkých tvorivých ľudí, nech robia čokoľvek.
Vnútorná potreba vyjadriť navonok svoje pocity jedinečným spôsobom a verejne tak odhaliť seba samého je poháňaná potrebou prejavenia vlastnej autenticity, odvahou byť tvorivým a takto sa vo svete prejavovať.
Pretože vystavovať svoje dielo, či už je to socha, maľba, kniha alebo hoci krátky článok znamená prezrádzať o sebe informácie, prijímať hodnotenie, kritiku, či posmech tých, ktorým dielo nič nehovorí, ale aj vyrovnať sa s možnosťou, že dielo nebude pochopené, predajné či inak komerčne životaschopné.
Dovoliť si tvoriť znamená priznať si vlastné potreby, vykročiť zo zóny vlastného komfortu a prestať sa schovávať za masku toho, kým nie som.
Prakticky celý život, už od mala niečo píšem. Dlhé roky som však písanie pokladala za rutinný nástroj mojej obživy a nevenovala som pozornosť tomu, čo mi robí dobre – tej občasnej samovoľnej tvorbe. Až raz, pred rokmi som na materskej dovolenke dostala možnosť písať odborné právne články pre časopis Dieťa.
Niekedy som mala voľnú ruku a mohla som si dovoliť články, po ktorých volala moja duša, inokedy bolo treba naštudovať tému, ktorá mi bola cudzia a zodpovedať komplikované otázky. Rozpoznanie toho rozdielu, ak tvorím sama od seba a ak tvorím na zákazku – bez možnosti popustenia svojej fantázie, som pochopila veľmi rýchlo. Články, ktoré mi išli zo srdca, sa totiž rodili ľahko, akoby samé.
A potom prišli brzdy a zastavenia, lebo najnepríjemnejší bol ten vnútorný hlas ega v podobe kritika, ktorý ku mne neustále prehováral. „Toto chceš vari zavesiť? Čo si o tom bude myslieť rodina a ešte aj iní ľudia…“ a tak veľa článkov skončilo v šuplíku.
Po čase som si uvedomila, ako ku mne moje ego prehovára cez strachy, že to, k čomu sa chcem verejne priznať, niekto nebude pokladať za dosť dobré.
Je to ego, ktoré mi diktuje, ktoré ma spochybňuje, tlačí na mňa a odôvodňuje moje rozhodnutia tým, že niečo musím – veď čo si inak o mne pomyslia druhí. A tu rozpoznávam lipnutie na názoroch iných.
Objavenie toho, čo s nami robia emócie a to, že rovnaké situácie prežívajú vo väčšom či menšom rozsahu všetci autori, ma posunulo k tomu, že do zverejnenia treba ísť. Je to o prekonaní seba samého a spoznania vlastných hraníc.
Až pri mojom staršom synovi, ktorý študuje sochárstvo, som pochopila, že v akomkoľvek umení neexistuje jediný správny spôsob vyjadrovania seba samého. Ako príklad možno uviesť, že syn dostal v minulosti za jeho ročníkovú prácu od členov komisie dve najlepšie hodnotenia, dve slabé a jedno priemerné. To poukazuje na rôznorodosť a subjektivitu hodnotiteľov.
Pochopila som, že snaha o vytvorenie „dokonalého“ diela, ako aj obavy z hodnotenia kritikmi môžu viesť jedine k frustrácii.
Pochopila som, že písať možno aj popri zamestnaní a vďaka tomu je možné mať pocit z dobre vykonanej práce, zažívať spontánnosť, cítiť radosť, spokojnosť a naplnenie.
Mnohí si myslia, že tvorivosť či kreativita sa vzťahuje hlavne na umelcov. V skutočnosti je tvorivosť veľmi praktická, pretože ju možno využiť v praktickom živote, v práci, kdekoľvek, vrátane našich vzťahov. A tak tvorivosť je vlastne vonkajším vyjadrením nášho vnútorného hlasu, nášho sna, našej idey či vízie.
Nemožno sa pre ňu vedome rozhodnúť, buď ju máte alebo nie. Akýkoľvek tlak vyvinutý na seba likviduje tú iskru, ten zápal, to nadšenie. U každého má rast tvorivosti iný priebeh.
Aj keď mi dlhú dobu trvalo, kým som na spôsob môjho sebavyjadrenia prišla a priznala si, že keď píšem, som vlastne v prúde, cítim šťastie, že u mojich detí to má oveľa rýchlejší spád. Nie sú tak zviazaní očakávaniami druhých a všetko sa v ich tvorivom živote posúva akosi rýchlejšie.
A tak som včera bola pozorovateľom prekrásnej tvorby mladých ľudí, vrátane môjho syna, na Dňoch otvorených dverí Vysokej školy výtvarných umení.
Úplne na záver spomeniem, že definícia tvorivosti je robiť niečo nové. Odvaha byť tvorivým znamená neprispôsobiť sa uniformite. Je rozdiel hýbať sa v rámci presne vymedzených hraníc a je rozdiel vidieť prostredníctvom našej predstavivosti veľké pole možností.
Je jedno, akú tvorivú formu má vaše dielo : maľba, socha, kniha či ušité šaty, malý článok alebo veľký pracovný projekt – nevzdávajte sa svojho sna vyjadriť ho tak, ako to cítite, vlastným a jedinečným spôsobom. Nedajte sa znechutiť vnútornými či vonkajšími kritikmi, že to nedokážete. Možno pre niekoho budete vyzerať ako čudák, ale tá radosť, keď sa vaše dielo či projekt bude rodiť, stojí za to.
Na začiatku, keď sa okúňame a neveríme si, to vyzerá trochu ako neopätovaná láska. Akoby ste sa svojmu dielu dvorili a ono vám dlho nič nevracia. No po istej dobe sa začne niečo lámať a prebúdzať sa k životu. Hovorí sa, že cesta bez prekážok nikam nevedie. Nedajte sa teda odradiť a to, čo vám vyrastie je ako nádherná farebná záhrada – to je tá láska k vami vytvorenému dielu.