Upratovačka vstupuje do izby pacienta ako prvá. Čistí v intímnej zóne človeka, ktorý leží na posteli.

V spoločenskom rebríčku je práca upratovačky len zdanlivo nízko.

Aj ako sociálna terapeutka upratujem výstavu s dekoračnými predmetmi na recepcii. Príjemnou skúsenosťou sa stáva, že vždy sa nájde niekto, kto sa počas môjho leštenia police usmeje. Dokonca ma pohladia očami, ba potľapkajú po pleci. Jedného dňa ma zaskočil pán urastenej postavy. Ani nie tak svojou výškou, ako slovami: „Upratujete takto pekne aj pacientom?“ vyzvedá. Odlepím sa od police a so stlačenou handričkou v ruke odpoviem. „Ale ja nie som upratovačka,“ a zahrniem ho spŕškou slov o klube a jeho tvorivej činnosti.

„Prepáčte, zmýlil som sa, mali ste handru a sprej,“ ospravedlňuje sa pán. Úsmevom zahladím jeho rozpaky a pokračujem v práci. No a čo, že si ma zmýlil s upratovačkou. Veď uznajte, ako ťažko a neútulne by bolo bez nich.

Každé ráno vstupuje pani upratovačka do izby pacienta ako prvá.

Čistí a dezinfikuje miestnosti, v intímnej zóne človeka, ktorý leží na posteli. Na výraze ženy, ktorá prišla vyčistiť priestor izby pacienta, záleží. Mnohokrát práve jej úsmev môže napomôcť v ťažkej pacientovej chvíli.

Medzi naše upratovačky patrí aj Erika. Tmavovlasá pani s dlhými zopnutými vlasmi.

„Jéj, Zuzka,“ pozdraví ma s úsmevom Erika.

Kývnem Erike na pozdrav a kráčam chodbou do spoločenskej miestnosti, v ktorej sa čistotou leskne zem. Však, ako inak, veď v nej pred chvíľou „čarovala“ Erika.

Po nejakom čase práce upratovačky v liečebni dostala ponuku na prácu v kuchyni. A tak Erika vymenila metlu za varechu. Vyskúšala si obe povolania.

Práca upratovačky, ale aj práca v kuchyni bola v liečebni pre dlhodobo chorých vždy ovplyvnená celkovou atmosférou zariadenia. Atmosférou uzdravovania aj umierania. A na to museli byť upratovačky a kuchárky pripravené.

Dnes pootvorím dvere do životného príbehu Eriky.

Erika, na čo si spomínaš počas tvojej práce upratovačky v liečebni? Ako si vnímala ty atmosféru na izbe pacienta?

Prichádzala som do izieb pacientov v čase o 5:30 hod. Väčšinou ešte spali, alebo sa niektorí krútili v posteli kvôli nevoľnosti. Tí pacienti, ktorí boli mobilnejší, ma aj oslovili. Často sa ma pýtali, aké je vonku počasie. Do izieb, kde ležali pacienti s ťažkou diagnózou, som vždy vstupovala s akýmsi rešpektom. Počula som len hlasné dýchanie, čo pôsobilo na mňa veľmi smutno.

Dostala si sa ku komunikácii s pacientom počas práce v kuchyni? Máš nejakú nezabudnuteľnú spomienku?

Ako pracovníčka v kuchyni som s pacientmi komunikovala denne. Mnohí mali predpísané obmedzenia v stravovaní, a tak som si u nich overovala informácie ohľadom podávaných jedál. Spomínam si na pani, ktorá ležala na prvom poschodí. Veľmi si dala záležať na estetickej úprave podávanej stravy. Chodievala často na nádvorie okolo dverí do kuchyne. Občas som zašla s ňou na chvíľku na čerstvý vzduch. Uvedomovala som si, ako jej aj krátky rozhovor pomáhal v prežívaní staroby.

Čo je z tvojho pohľadu v práci s chorými ľuďmi najťažšie?

Najťažšie bolo vyhovieť každému človeku podľa jeho predstáv a prianí. Snažila som sa, aj keď nie vždy to bolo možné.

V akej sfére pôsobíš v súčasnej dobe?

Pracujem ako predavačka v potravinách. Myslím si, že práca v prostredí s chorými prevažne staršími ľuďmi ma ovplyvnila. A taktiež kolektív sestier a lekárov, v ktorom sa dalo „dýchať“. V obchode vídam nakupovať aj dôchodcov.

Pristihnem sa pri myšlienke, že ako dobre, že môžu prísť do obchodu sami, lebo sú sebestační.

Aj také obyčajné nakupovanie sa môže raz stať pre nás iba vzácnosťou.

S Erikou Toderovou sa zhovárala Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh aj z prostredia dlhodobo chorých a zomierajúcich.

Korektúry: Katarína Málková