Bulímia a anorexia sú často tabu. Ako spoznať, že vaše dieťa je v tom? Aké sú varovné signály?

V dnešnej dobe žijeme často facebookové a instagramové  životy. My vo veku nad 40 rokov možno ani nie, ale naše deti áno.

Nadmerná štíhlosť, dokonalé krivky, „hladný“ pohľad na fotkách…toto všetko vyzerá veľmi trendy, sexy a zasahuje mládež. Máte deti vo veku 14 – 18 rokov? Rozprávajte sa s nimi a všímajte si ich. Čo sa môže stať, ak prekročia hranice a začnú strácať na váhe kvôli bulímii, či anorexii sme sa rozprávali s Oli Beständig , ktorá si prešla peklom tejto choroby a otvorene o nej rozpráva. Pretože stále je to tabu. Veľmi málo sa na túto tému rozpráva. A malo by sa…

Oli, povedzte nám, ako a kedy sa to celé začalo?

Celá moja tortúra s bulímiou začala asi v 18 rokoch. Je to obdobie, kedy je z dievčaťa už žena a pri mojom športe, ktorý som robila na vrcholovej úrovni sa vyžadovala postavička tip top. V tom čase som ju mala, no tým, že som veľmi schudla, stratila som menštruáciu na 9 mesiacov. 

V priebehu mesiaca som vďaka hormonálnej antikoncepcii pribrala 7kíl a celý môj metabolizmus bol rozhasený. Celé moje okolie, tréneri, partner, funkcionári na mňa tlačili, vraveli aká som tučná, tak som držala všakovaké diéty. Nič mi však nepomohlo. Moja váha kolísala ako na hojdačke a nikto mi nevedel poradiť, čo mám robiť, aby som bezpečne, dlhodobo schudla, no zároveň jedla primerane na to, aby som fyzicky zvládala náročnú tréningovú záťaž.

Skôr naopak, počúvala som aká som tlstá, že som tlustoprdka, že mam riť ako lodná náprava. Dokonca mi bolo poradené: “že ak mi je na vracanie z veľmi prázdneho žalúdka, mám sa vyvracať!” A pravdepodobne som si tieto slová zobrala k srdcu a začal sa niekoľkoročný boj s touto závislosťou.

Boli ste krasokorčuliarka. Nepociťovali ste slabosť pri športe? Podvyživené telo asi nereagovalo úplne správne

Ja ňou ešte stále som, len mám materskú pauzu. Ale k veci. Práve tým, že som športovala na vrcholovej úrovni, nemohla som si dovoliť nejesť vôbec. Z fyzického hľadiska by to bolo nemožné. Takže v mojom prípade to vyzeralo asi takto: “prvé jedlo, ktoré som jedla bolo zložené úplne z čohokoľvek, hlavne zo “zakázaného ovocia”. 

Nacpala som sa úplne čímkoľvek do prasknutia a potom to išlo celé von. Druhé jedlo už bolo veľmi skromné a veľmi energeticky nenáročné. Takto sa to dialo niekoľkokrát za deň. Podvýživená som teda nikdy nebola, no obrovskú závislosť som v sebe určite vypestovala.

Ako vyzeral deň bulimičky?

Okrem štúdijných a tréningových povinností som sa niekoľkokrát denne doslova cpala mňamkami a bolo mi úplne jedno, kde som sa nachádzala. Vždy som však už pred jedlom rozmýšľala, kde to v bezpečí môžem celé vyvrátiť. Bol to hotový management, hlavne aby to nikto nespozoroval.

Kedy si to všimli rodičia a okolie?

Ani neviem, kedy si to presne všimli. Ale keď rodičia videli, že nejako podozrivo veľa jem, veľa času po jedle trávim na toalete, tak im určite napadlo, že so mnou niečo nie je v poriadku. Presne kedy to bolo, si však už nepamätám. Širšie okolie o tom nemalo ani potuchy.

Pomáhali vám upozornenia blízkych a uvedomovali ste si, že to asi nie je cesta?

Všetky nástrahy tejto mentálnej poruchy som poznala, vedela som absolútne, že to čo robím, nie je správne. No to nutkanie a túžba jesť čokoľvek, čo mi napadlo boli silnejšie ako ja. Je to predsa závislosť ako každá iná, či už fajčenie, alkoholizmus, automaty atď., preto upozorňovanie a dohováranie zo strany blízkych vôbec nepomáhali. 

Aj keď moja závislosť mala kolísavý charakter, raz som nevracala vôbec niekoľko dní, potom som zase prevracala celý deň. Bojovala som denno denne sama so sebou. A z vlastnej skúsenosti viem, že pokiaľ človek sám nie je vnútorne presvedčený o tom čo robí, kecy okolia nikdy fungovať nebudú.

Ako si môže rodič – laik všimnúť, že jeho dieťa je v područí bulímie a anorexie? Niektoré deti sú prešpekulované a dokážu hrať divadlo.

Tento problém si rodič spočiatku nevšimne, snažíme sa to robiť rafinovane a diskrétne. No postupom času to už tajiť nejde. Človek si všimne, že jeho dieťa príliš veľa je, či sa snaží veľa jedla prepašovať do izby a tam sa nepozorovane nacpávať, veľa času trávi na toalete, alebo naopak dieťa konzumuje veľmi málo. 

To už skĺzame do anorexie, ktorá ide ruka v ruke s bulímiou a stáva sa to často, že jedinec postihnutý bulímiou potom prejde do anorexie a naopak. Ďalším zo znakov poruchy je časté sebapozorovanie, váženie sa, či vkuse potreba cvičenia.