Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Šibačka 2.0
Šibačka 2.0Kým na základke bola šibačka traumatizujúca, na strednej bola len otravná. Aj to iba po prvú návštevu. Začínali sme u tety na Čiernovodskej ulici.
V čase veľkonočných sviatkov sme vždy zakopali vojnové hrnce s horúcou vodou, na strane tety a smradľavé cigarety na našej. A vykopali, teda teta vykopala zo svojho baru v obývačke, šesťdesiat percentnú Zubrovku. My sme ju počastovali decentnou voňavkou a vyšibali, aby nám ostala zdravá aj do ďalšieho roku. Ona, každému, naliala za pohárik či dva, tri. Zo Zubrovky.
Po absolvovaní štartovacieho šibania sme pokračovali za kamarátkami.
Ja už ani neviem koľko ich bolo, či x, y alebo z? Navyše, zakaždým niekoľko z nich nebolo doma, tak to bolo (x, y alebo z) – (a, b alebo c). Komplikované rovnice s mnohými premennými a nejasnými výsledkami. Po dvoch, troch Zubrovkách sa už nikto z nás počtami netrápil. Kde mám otvorili tam sme si splnili svoju šibačskú povinnosť. Ony nás pohostili, napojili prípadne nám niektorá mama hneď pri dverách vtisla do ruky vecheť so slovami:
„A potom si to tu po sebe poutierajte, ja mám inú robotu.“
Dobre áno, vedeli sme, mamy zvyknú bývať nervózne a majú inú robotu a poriadok musí byť. Lenže čo tie baby? Nikdy sme nerozumeli tým ponosom v duchu:
„Ježíš, šak som celá mokrá, zase sa musím ísť prezliecť.“
„Ježiš“, áno, samozrejme, to sedí. Lebo veď Veľká noc, ale „šak som celá mokrá“?!
No však si vedela, že prídeme.
A budeme ťa oblievať.
A potom suchá asi nebudeš.
Si si mohla obliecť niečo iné.
Napríklad plavky.
A odpoveď:
„No akurát, plavky. To by sa vám páčilo!“
Veď hej, to my všetko len pre tvoje dobro. Ľahšie sa osušíš. V plavkách. A keď môžeme mokrú chodbu vechťom utierať, tak aj teba uterákom utrieme. To my sme veľmi šikovní.
Ale ony nie. A každý rok rovnako. Ako hrach na stenu. Prosto, nepoučiteľné.
No čo už.
Poliali sme. Poutierali čo nám nakázali a nezakázali. Pojedli, popili, doplnili vodu do sódovej fľaše či vedra a pokračovali sme ďalej.
S pribúdajúcimi návštevami, ubúdala naša schopnosť zrátať, ktorá ešte chýba. Kde sme neboli. A tiež odpovedať na zásadnú otázku. !Ako je, do šľaka, možné, že čím viac sme ich navštívili, tým ďalej bývajú tie, u ktorých sme ešte neboli?“
Riešiť ťažké, filozoficko-matematické otázky je pri podávaní šibačkového výkonu nemožné. Čo však naše hlavy nedokázali vyriešiť, to naše nohy, napriek skrúteným a do kopcov vystavaným chodníkom, dokázali pochodiť.
Popoludní, keď bolo dokonané, sme si unavení sadli na lavičky uprostred sídliska a užívali si zaslúžený pokoj.
Vždy nám vŕtalo hlavou, že toto je aké nespravodlivé. My, chalani, musíme chodiť od jednej k druhej. Vyšibať, pooblievať, pojesť, popiť a ísť ďalej. A ony? Len si sedia doma.
Ako by sa im to páčilo naopak? My si sedíme doma, ony prichádzajú vyšibeme, pooblievame, aj poutierame, ak treba, pojeme, popijeme a môže prísť ďalšia.
Trochu rovnoprávnosti by to chcelo, aspoň trochu.
Autor je psychológ
Prečítajte si aj…
