Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Veľkonočné zvyky a tradície Slovensko 
Aj vtedy, dávno, existovala Veľká noc. Zvyčajne sa jej tak nehovorilo a už vôbec sa nehovorilo o nejakom zmŕtvychvstaní. Hovorilo sa tomu sviatky jari. Názov sa zmenil, ale ľudové tradície nie. Súčasťou nich bola aj šibačka a oblievačka. Pamätám si na jednu, ktorá mi, v rannom veku, spôsobila citovú ujmu.
Alebo sa tak aspoň tvárili, keď prišli šibači. Lenže kto by sa v tom vyznal, lebo na druhej strane, keď ich neprišiel vyšibať a obliať ten, na ktorého čakali, tak zase nebolo dobre. To sú, ale dámske problémy, tie si musia riešiť ony. Ja som mal úplne iný.
Naša rodina sa v jeden takýto sviatok rozhodla navštíviť maminu sestru.
Tá mala aj dcéru, ale keďže z tejto strany rodiny boli odo mňa všetci starší, tak sa stalo, že sesternica, primerane svojmu veku, nebola doma. Pre mňa to nebol žiadny problém, lebo som ani nemal žiadny plán.
Ani mi nenapadlo, že by sa mohlo niečo šibačkové riešiť. Bral som to ako obvyklú návštevu, počas ktorej mi ujo ukáže nejaké novinky z oblasti filmových rekvizít, lebo pracoval v televízii. Môj obľúbený, bol pohárik naplnený tekutinou, ktorá sa nedala vypiť. Bola totiž uzavretá vo vnútri.
Vrch pohárika bol umne prekrytý sklom, tak že si človek na prvý pohľad nič nevšimol a mal tendenciu sa napiť.
Až keď to urobil, pochopil, že to nejde. Návšteva teda prebiehala obvyklým spôsobom až do okamihu, keď mi niekto z dospelých vtisol do ruky korbáč s argumentom, že veď je Veľká noc, lebo doma sme to stále tak volali, a treba, aby som vyšibal svoju tetu. Zaskočený vlastnou nepripravenosťou som zamrzol ako obeť medveďa hnedého. Vedel som, že sa odo mňa čosi očakáva, ale ja som sa cítil zahanbený a neistý.
“No choď a poriadne ju vyšib, aby neoprašivela,” posmelil ma ujo, ktorý videl, že som akýsi nesvoj.
Rozhodne som nechcel, aby mi teta oprašivela, aj keď som ani v tisícinách promile netušil čo to znamená. Na druhej strane zaprášená sa mi vôbec nezdala. Zároveň ma však paralyzovala predstava, že by som mal, len tak, bez zrejmej príčiny, biť svoju tetu, ktorú som mal rád.
Uväznený vo vlastnom vnútornom rozpore som nevedel ako z toho von. Jedna cesta sa napokon ukázala. Bola v kútikoch mojich očí. Rozplakal som sa. So slzami vyšlo von všetko to napätie, ktoré bolo vo vnútri. Prítomní dospelí ostali zaskočení mojou neočakávanou reakciou.
Utešili ma a keď som im vysvetlil, že nechcem biť svoju tetu, tak ma, na ten rok, oslobodili od tejto mužskej povinnosti. Od tých čias nemám rád šibačku. Nejako mi to nikdy nedávalo zmysel.
Nemám problém s Veľkou nocou ani zmŕtvychvstanie sa mi neprieči, ale tieto šibačkové tradície okolo, idú akosi okolo mňa.
Autor je psychológ
