Veronika Homolová Tóthová: Verím na osobnú statočnosť a dobro človeka

Keď pred tromi rokmi vyšla kniha Mengeleho dievča, nikto neočakával, že prvotný náklad sa vypredá počas niekoľkých dní. Skúsená žurnalistka a vedúca spravodajstva televízie JOJ, síce vtedy napísala svoju prvú knihu, ale témam koncentračných a pracovných táborov sa venovala už niekoľko rokov. Veronika Homolová Tóthová zaznamenáva našu históriu prostredníctvom príbehov o ľudskej sile a odpustení.

Veronika, nemala si v pláne písať knihy, ale dnes si jednou z najúspešnejších autoriek na Slovensku. Ako ťa nečakaný úspech zmenil? Ako ti ovplyvnil život?

Samozrejme, že je to fajn pocit, ale asi ma to nezmenilo. Čo sa zmenilo je záujem o témy, ktorým sa venujem. Už viac ako desať rokov zaznamenávam príbehy ľudí, ktorí prežili akúkoľvek diktatúru. Môžem teda porovnať, že keď som sa začala tejto téme venovať, záujem bol len okrajový. Vlastne mal význam len pre príbuzných tých ľudí, ktorí si prešli peklom, či už v nacizme alebo v komunizme. Venovali sme sa tomu, lebo sme vnímali, že tieto príbehy sú súčasťou našej histórie a akonáhle by z nej „vypadli“, nezachovali sa, tak ostanú len suché fakty, ktoré nereprezentujú ten konkrétny ľudský život. Každé vládne nariadenie, každé rozhodnutie tých dočasne mocných, ovplyvňuje každodenný život obyčajných ľudí. Bez ich spomienok a príbehov by to nebolo kompletné.

Vnímaš teda, že v súvislosti s tvojou prvou knihou, a pravdepodobne aj dianím okolo nás, sa to začalo meniť a záujem narástol?

Začalo sa to meniť pred asi tromi štyrmi rokmi, keď na Slovensku, a vlastne v Európe, zosilneli extrémisticky orientované strany. Ľudia, ktorí ich nepodporovali, sa zrejme cítili ohrození a boli možno prekvapení prečo sa to deje a takéto príbehy ich prirodzene priťahovali, chceli ich spoznať.  Je to ale zároveň dané tým, že ľudia, ktorých príbehy prinášam, nám postupne umierajú. Kým pred desiatimi rokmi ich tu bolo niekoľko stoviek, tak dnes ich je niekoľko desiatok. A len pár z nich je ochotných hovoriť.

Príbehy ľudí, ktorí prežili koncentračné alebo pracovné tábory si začala zaznamenávať ako krátke spravodajské reportáže Neumlčaní. Rozhovorila si ľudí, ktorí dovtedy nemali priestor hovoriť…

Neumlčaní išli vždy v nedeľu večer v hlavnom spravodajstve, čo bola úžasná vec. Vtedy ich bolo osemdesiat, ale len pätnásti nám boli ochotní povedať viac. Ľudia, ktorí prežili koncentračný tábor alebo boli odsúdení na práce v uránových baniach, nám boli ochotní povedať základné informácie. Len hŕstka z nich nám chcela odpovedať na otázky ako vyzeral ich deň, ako sa cítili, čo pre nich bolo najťažšie, ako to dokázali prežiť, čo im pomohlo a ako ich to formovalo, ako potom dokázali žiť normálny život. Mnohí z nich povedali, že prežiť väzenie bolo neskutočne ťažké, ale vrátiť sa do bežného života, bolo ešte náročnejšie. Okolie nechcelo, aby o svojej skúsenosti hovorili. Očakávali od nich, že sa budú tváriť, že je všetko v poriadku a budú radi, že prežili. Ľudia neboli ochotní a schopní uveriť aké hrozné veci sa diali v koncentrákoch. V päťdesiatych rokoch to bolo pri politických väzňoch dokonca dané aj tým, že prepustení museli podpísať záväzok mlčanlivosti pod hrozbou návratu do väzenia. Takže niektorí naozaj nemohli rozprávať desiatky rokov a keď už mali pocit, že môžu, tak nevedeli ako a radšej sa utiahli do seba a neboli schopní.

Príbehy, ktoré zaznamenávaš otvárajú hlboké rany, takže predpokladám, že v tvojej práci nejde len o dokumentaristiku. Musíš zrejme byť aj sprievodcom, ktorý dokáže poskytnúť bezpečný priestor človeku, s ktorým sa rozprávaš?

Presne. Nikdy to nebolo tak, že sadneme si a spustíme kameru. Vždy sme predtým niekoľkokrát spolu hovorili, či už osobne alebo telefonicky. Dopredu som im vysvetlila, čo by sme potrebovali. Vždy som im dala možnosť, že nemusia odpovedať. Niekedy aj bežná otázka „ako sa volal váš brat“, môže byť tá najbolestivejšia. Nikdy sa nedá dopredu usúdiť, kde je to najcitlivejšie miesto. Pre niektorých je to práve mučenie a opis toho, ako ich ponižovali a pre niekoho je to spomienka na to, aký bol hladný.

Zaznamenávaš príbehy, ktoré sa skutočne stali. Ale pamäť nás môže často sklamať. Predpokladám, že musíš nájsť tú správnu mieru medzi faktami, pocitmi a celkovým odkazom každého príbehu.

Mňa tie príbehy nezaujímajú z pohľadu toho brutálneho alebo z pohľadu bolesti, mňa to zaujíma z pohľadu toho, ako sa s tým dá vyrovnať, ako sa s tým dá ďalej žiť. Fakty zabudneme, ale pocity ostanú v nás roky. Naozaj je to veľmi citlivá téma a treba si uvedomiť dve veci. Tou prvou je, že nie všetci pamätníci si pamätajú správne. Určite si nevymýšľajú, ale dokážu si zameniť mená, ročné obdobia a pod. Takže pokladám za dôležité si overiť fakty. Ten človek nechce vedome meniť svoj príbeh, ale po všetkých traumách a prejdených rokoch, si to už nepamätá presne alebo si to zapamätal trochu inak, ako sa to stalo. Druhá dôležitá vec je nerobiť z tých ľudí väčších hrdinov ako sú, lebo oni sú už dosť veľkí hrdinovia.

Na druhej strane je asi dôležité nevnímať ich ako obete, hlavne pre zachovanie posolstva o ich sile.

Oni boli obete vtedy, keď sa im to stalo. Dnes, keď už sú ochotní a schopní o tom rozprávať, tak častokrát rozprávajú z pozície, ktorá ma vždy nesmierne prekvapí a naskočia mi zimomriavky. Všetci, okrem jednej, nakoniec odpustili. Tá najväčšia sila, ktorú časom získali, bola práve v odpustení. Odpustili ľuďom, ktorí im strašne ublížili, ktorí im toľko zobrali. Niektorí opustili koncentračný alebo pracovný tábor s myšlienkou na pomstu. Pochopili ale, že nemôžu spôsobiť to, čo bolo spôsobené im, lebo proste nie sú takí ako tí, čo na nich tú hrôzu páchali. A aj keď stále verili v nejakú formu pomsty, upustili od nej, keď sa im narodili deti. Lebo žiaden rodič nemôže vychovávať svoje dieťa v láske a pokoji, ak má v srdci túžbu po pomste. Jediná žena, ktorá nedokázala odpustiť, bola matka a vo väzení ublížili najviac jej malej dcére. To neodpustí žiadna mama.

Ako sa mladá žena, pred tými desiatimi – pätnástimi rokmi, rozhodla venovať takým náročným témam?

Mala som veľké šťastie, že som vyrastala v štvorgeneračnej rodine, aj spolu so starým otcom mojej mamy. Narodil sa v roku 1905 a zažil Rakúsko-Uhorsko, prvú svetovú vojnu, vznik Československa, druhú svetovú vojnu, päťdesiate roky, šesťdesiaty ôsmy a dokonca osemdesiaty deviaty. Zomrel až na Vianoce 1999, keď som už mala takmer dvadsať rokov. Mali sme teda veľa spoločného času. Bol to môj milovaný apapa, ktorý mal rozprávkové meno, Aladár Opavský. To on mi ukázal, že každý má svoj príbeh. Bol dedinský učiteľ a pre neho všetko bol príbeh, aj matematika bol príbeh. Vďaka nemu som videla aký rôzny príbeh majú ľudia, aj napriek tomu, že to tak nemusí na prvý pohľad vyzerať. A taký bol aj príbeh môjho prastarého otca. Dodnes keď nastúpim do vlaku alebo električky, alebo mám čas len tak sa prechádzať po uliciach, pýtam sa pri pohľade na ľudí, ktorí majú sedemdesiat a viac rokov, aký majú asi príbeh, čo by mi povedali, keby som sa správne opýtala. Každý z nás má nejaký príbeh.

Môžeme sa teda tešiť na knihu o tvojom apapovi Aladárovi?

Veľmi rada by som ho napísala. Bol by taký láskavo-smutný. Ak sa mi podarí presvedčiť vydavateľstvo, tak ho rada napíšem.

Hovoríš, že každý má svoj príbeh a môžeme sa ho dozvedieť, ak sa správne opýtame. Ako sa teda kladú tie správne otázky?

Dodnes sa to učím a pri každom stretnutí sa tak trochu obávam, či to dobre dopadne. Ak sa človek dobre neopýta, tak časť histórie môže ostať skrytá. A môže to byť aj dôležitá časť. Možno to respondent nepovažuje za významné alebo si povie, že keď som sa nespýtala, tak to do toho príbehu nepotrebujem. Správna otázka je u každého iná. U niekoho je to napríklad „kto vám šil tieto krásne šaty na fotke?“. Vždy sa snažím, aby sme mali k dispozícií staré fotografie alebo sa snažím priniesť staré noviny. Niekedy ideme na prechádzku, lebo bez kamery majú pocit väčšieho súkromia a rozprávajú inak. Tie najlepšie otázky sú práve tie, ktoré sa môžu zdať najjednoduchšie, lebo sa pri nich človek najlepšie rozhovorí. Čiže nespýtam sa, čo sa vtedy dialo, ale napríklad, či si vie spomenúť na nejaký deň v tom období, keď bol šťastný.

Hovoríš, a píšeš, o týchto témach s nádejou a s ľudskosťou. Ale napriek tomu sa ti musí stať, že odchádzaš z rozhovoru a cítiš ťarchu na svojich pleciach. Ako sa s tým vyrovnávaš?

Áno, viackrát sa mi stalo, že som z rozhovoru odchádzala s pocitom, že to vo mne ostane. Vždy však po prvotnom pocite bolesti a smútku, že niekto musel prežiť také hrôzy, a že jeho život mohol byť úplne iný, keby sa niekto nerozhodol, že mu niečo také nepochopiteľne kruté spraví, nakoniec vo mne preváži pocit vďaky, že som mohla byť súčasťou ich príbehu. V mnohých prípadoch sme ten príbeh stihli zaznamenať v posledných mesiacoch ich života. A aj vďaka tomu, že sa mohli vyrozprávať, sa ich príbeh pre nich uzavrel. Niekoľkokrát sa mi stalo, že po rozhovore, tu tí ľudia už o pár mesiacov neboli. Ale odchádzali s pocitom, že ten príbeh – či už ich vlastný alebo tých, ktorí neprežili – mohli povedať. Po týchto skúsenostiach, neverím na karmu. Neverím, že sa to zlé ľuďom vráti, počula som príliš veľa príbehov, kde sa to nestalo. A neverím ani na to, že keď si budeš niečo veľmi priať, tak sa vesmír spojí a splní ti to. Verím len na osobnú statočnosť a dobro človeka.

Ďakujeme za rozhovor!

Pripravila: Katarína Mayer

Foto: Inga Šperlová