Vianoce sú o tom, čo nevidieť

Mám kamarátku, ktorá nemá rada Vianoce. Ako sama hovorí, idú jej doslova na nervy. Vadí jej, že tento svoj názor ani nemôže nahlas vysloviť, pretože by ju všetci ukameňovali. Veď Vianoce. Rozumiete. Radujme sa, veseľme sa.

Osobne si myslím, že je veľa ľudí, pre ktorých sú Vianoce veľmi ťažkým obdobím. Niektorým sa otvárajú rany. Vynárajú sa spomienky. Niekto je osamelý. V predvianočnom období, keď sa odvšadiaľ hrnie na nás ilúzia dokonalej lásky a krásnych vzťahov, môže byť tento nával pozitívna zaťažkávajúci. Najmä keď je realita u niektorých úplne iná.

V tom porovnávaní všeobecne prezentovaného a skutočnej reality je totiž stres. Je to podobné, ako s bulímiou. Nedávno sme o nej písali. Baby vidia v časopisoch a na sociálnych sieťach „vychrtliny“ či dokonalé postavy a neuvedomujú si, že výsledná fotografia je často výsledkom práce zručného grafika a photoshopu.  Že v skutočnosti sú tie ikony krásy iné. Tak podobne i Vianoce nahrávajú čomusi, čo by sa dalo nazvať emociálnou bulímiou. Preventívne máme stres už od novembra, snažíme sa na 110%, aby celé to obdobie bolo krásne, pohodové a ligotavé a potom sa z toho zrútime.

Včera začal december. Blížime sa do finále. Za seba chcem povedať, že odkedy si doma robíme Vianoce také, ako ich cítime, je to pohoda. Bez „zbesilých pokusov“ o dokonalosť (viem o čom hovorím – kedysi som dokonalosť nacvičovala a rútila sa aj pri šúpaní zemiakov na šalát). Vianoce sú pre mňa o tom, čo sa nedá vidieť. Iba cítiť. Kúzlo..

Krásny začínajúci advent želá,

Andrea Trávničková