Videla som pacientov, ktorí prišli do zariadenia zatrpknutí a odchádzali spokojní. Sú to také malé zázraky

Myslím si, že nie je nič dôležitejšie v živote, ako viera, láska a nádej.

To znamená vzájomné pochopenie, tolerancia a rozdávanie lásky tam, kde je to potrebné.

Ako sociálna terapeutka prichádzam na oddelenie k pacientom.

Zaklopem na dvere a vstúpim do izby. V tej chvíli sa v izbe nachádza sanitárka, pani Milka Šipošová Bugárová, ktorá umýva posteľ pacientky.

„A kde je pani Majerová?“ opýtam sa prekvapene. Milka sa usmeje a odpovedá. „Už sme ju s Vierkou obliekli aj „vysadili“ do vozíčka, čaká v jedálni.“

Vierka pracuje v liečebni tiež ako sanitárka a je možné pozorovať, ako tvoria s Milkou jeden skvelý tím.

Duo žien, ktoré je zohrané a práca im ide od ruky.

Po nejakom čase od pôsobenia v liečebni pre dlhodobo chorých mi zazvonil telefón.

„Ahoj, Zuzka, to som ja, Milka. Rada by som ti poslala môj zápisník o mojej práci v liečebni. Vieš, moja životná situácia sa zmenila a rada by som počula tvoj názor na moje zápisky.“

Dnes pootvorím dvere do života pani Milky, s ktorou som mala možnosť nielen pracovať, ale aj prečítať si jej dôverné zápisky.

Milka, už ako mladé dievča si pôsobila v prostredí chorých ľudí ako zdravotná asistentka aj sanitárka. Kto ťa priviedol k myšlienke starať sa o chorých?

Veľmi vo mne zarezonoval zážitok z nemocnice, kde bol hospitalizovaný môj ocko s karcinómom hrubého čreva. Veľmi intenzívne ma zasiahol prístup personálu, ktorý sa staral o neho až dokonca. Povedala som si, že budem lepšia!

Milkin otec Ľudovít

Ktoré z činností patrili k práci sanitárky, ktorú si vykonávala v liečebni pre dlhodobo chorých a zomierajúcich?

Náplňou práce sanitárky bolo:

– vyrábanie dezinfekcie (Chloramin banox), dezinfekcia postelí a stolíkov, dezinfekcia čistiacej aj pietnej miestnosti, ožiarenie jednotlivých priestorov liečebne pomocou žiariča;

– príprava zdravotníckeho materiálu, ústne paličky, bauše a tampóny;

– hygiena pacienta, sprchovanie, strihanie nechtov, holenie a strihanie vlasov, natieranie pleťovým mliekom a rôznymi mentolovými gélmi (Menalind);

– polohovanie a ošetrenie pacienta, dodržiavanie pitného režimu, podávanie stravy;

– evidencia materiálu, dezinfekcia kyslíkových fliaš, emitných misiek a iné;

– obliekanie a vykladanie pacienta do invalidného vozíka;

– komunikácia a sprevádzanie pacienta do spoločenskej miestnosti, do kaplnky, na nádvorie.

Niektoré príbehy z liečebne sa nám vryli do života už nastálo. Spomenieš niektorý?

Spomínam si na pacienta, ktorý pochádzal z Nemecka. Volal sa pán Horst a cítil sa u nás v liečebni veľmi dobre. Možno si poviete, môže sa mať človek dobre v liečebni pre dlhodobo chorých? Cítila som, že áno. Pán Horst k nám prišiel kvôli rehabilitácii, ktorú si veľmi pochvaľoval, a nielen to. Napriek rečovej bariére, keďže vedel len nemecky, sme sa vždy dorozumeli. V deň jeho odchodu som mala na oddelení veľa práce.

Prechádzala som po chodbe s táckou s olovrantom a všimla som si pána Horsta, ako hladí rukami obrázky visiace na stene. Vytvárali ich pacienti v rámci tvorivých aktivít v našom KLUBE. Odložila som tácku, umyla si ruky a podišla som k nemu. Z jeho pohľadu bolo cítiť ľútosť. Chytila som ho za ruku a podala mu obrázok zo steny so slovami: „Zoberte si na pamiatku, pán Horst.“ Usmial sa a poďakoval v slovenskom jazyku. A verte či neverte, aj slza mu vyhŕkla. Bola to pre mňa v tej chvíli tá najväčšia odmena. Pán Horst sa poďakoval aj mojej kolegynke Vierke za ústretovosť a odišiel.

Videla som aj iných pacientov, ktorí prišli zatrpknutí do zariadenia a odchádzali spokojní. Sú to také malé zázraky v živote nejedného človeka.

V súčasnej dobe si v dôsledku ochorenia doma odkázaná na pomoc druhých. Čo prežíva profesionálka, ktorá sa sama ocitla na lôžku v nemocnici?

To, čo prežívam, je veľmi zvláštne, ale napriek tomu môžem povedať, že som šťastná. Mám okolo seba milujúcu rodinu a priateľov. Som človek čo „niečo“ stratil, ale zároveň mám možnosť žiť stále svoj život. Možno práve to, čo cítim dnes ja, cítili aj pacienti, o ktorých som sa starala v liečebni. Vnímam svoju cestu životom trochu inak ako doteraz, ale nezanevrela som. Ďakujem Bohu, že som stále nažive a prijala som svoj údel…

V tvojom zápisníku často zaznievajú slová: Viera, láska, nádej. Čo v tvojom živote tieto slová znamenajú?

V liečebni pre dlhodobo chorých som pracovala od roku 1992. Bola som veľmi mladá a postupne som sa učila nové veci. Ako napríklad dvíhať bočnicu na posteli pacienta. Jedna staršia pacientka sa mi prihovorila so slovami: „A ty čo tu robíš, dievčatko, nemala by si byť ešte doma a mame pri sukni?“

Odpovedala som jej otázkou: „Pomôžem vám s niečím tetuška?“

Verím v Boha, rada pomáham a rozdávam radosť.

Spoznala som rehoľné sestry, s ktorými som pracovala v prostredí chorých aj zomierajúcich aj ako zdravotná asistentka. Spomínam si na Sr. Fidéliu, ktorá mi raz pošepkala: „Dievča, ty máš dar od Boha,“ a ja som jej za tie slová vďačná. Pomáhajú mi v ťažkej chvíli.

Myslím si, že nie je nič dôležitejšie v živote, ako viera, láska a nádej. To znamená vzájomné pochopenie, tolerancia a rozdávanie lásky tam, kde je to potrebné.

Z práce s pacientmi viem, že tvorivá práca pomáha človeku odkloniť svoje negatívne myšlienky na chorobu, ktorá ho postihla. Možno je to aj tvoja cesta, ako sa prejaviť a doviesť zápisník až k vydaniu knihy. Čo ty na to?

Veľmi rada by som vydala svoju knihu. Pri tejto myšlienke akosi opäť ožívam a nachádzam silu do ďalších dní…

Verím, že sa tento zámer Milke podarí. Napísanie knihy je výborný motív, ako tvoriť, neopúšťať sa a odovzdať svoje pohľady a skúsenosti ostatným.

Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh

O krátke postrehy z hospicu sa delím s verejnosťou v knihe Za dverami liečebne, ktorú nájdete už aj v kníhkupectvách na Slovensku.

 

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová.

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/