Vlado Javorský: Možno je všetko inak, ale presvedčených nepresvedčíte. Nechajme žiť každého po svojom

Vlado Javorský: Možno je všetko inak, ale presvedčených nepresvedčíte. Nechajme žiť každého po svojom

… humor je dieťa uboleného sveta. Je to obrana slabých, je to výživa po diéte z mizernej duševnej potravy. Skrátka, humor je všade tam, kde už sa nedá ani slzy roniť.

( Vlado Javorský)

Možno je naozaj všetko dočasné. Tak ako láska, telo, zážitky vo forme radosti i strádania. To, čo zostáva večné, si nesieme v duši do ďalekého neznáma, zvaného boh, vesmír, večnosť.

Keby si ľudia skutočne vážili každú minútu v živote, ako sa o tom píše v myšlienkach kolujúcich internetom, nehašterili by sa navzájom, neodsudzovali by sa kvôli rozdielnym názorom a presvedčeniam. Veď je to také jednoduché.

Ži spokojne a zmysluplne a nechaj žiť každého po svojom, podľa jeho uváženia a pocitu.

Dnes je dnes, ale zajtra už nemusí byť.

Vstali ste z postele a uvažujete, koho dnes nakopať do zadku?

Alebo ste si uvedomili zázrak prítomnej chvíle, lahodne rozpúšťate rannú kávu v ústach a v radosti začínate krásny letný deň?

Takmer vždy za nejaký úkon, činnosť niečo očakávame. Pohladenie, úsmev, poďakovanie, radosť, lásku, vďačnosť aj odmenu.

Vedeli by sme žiť a vykonávať veci bez očakávania?

Nuž, schválne, skúste to…

Nie je to až také jednoduché.

Prečo neočakávať? Otázka to záhadná.

Pretože častokrát práve očakávanie nás dovedie do stavu sklamania.

Sme sklamaní, pretože sme očakávali za našu prácu vďaku a dostali sme prd makový – napríklad.

Všetci píšeme knihu života.

Aj perom vlastnej vôle s atramentom poznania na papieri jedného z osudov.

Kvapky vyšplechnuté z kalamára nás len posilnia, aj keď na chvíľu zafarbia machuľou uhladený text.

Ale život, nie je bez temných miest… A bez nich by sme nepoznali svetlo.

Možno je všetko inak, ako vidíme a počujeme.

Informácie a podnety z vonku si do svojho vnútra uložíme, a ak sa dostaneme aj do druhej fázy, tak poskladáme a precítime.

Ale tam, kde sú len a len presvedčení, k skladaniu informácií do mozaiky nedôjde.

Možno je všetko inak, ale presvedčených nepresvedčíte.

Predstavte si, že sedíte v hlbokej studni.

Priestor okolo vás je pevný, z kvalitného materiálu, podmienky na dýchanie sú výborné. Teplo, vlhko, príjemne. Ste tam sám a spokojný s vlastným vyžarovaním, s vlastnou arómou, energiou a svetlom. Niekto, kto vám nepraje, závidí, alebo vás chce zosmiešniť, ponížiť, nakreslí na múr studne nápis, že ste hlupák, ničomník a pod. Nápis sa síce bude vynímať na pevnom chrbte studne, ale dotkne sa aj vás? Vás ako podstaty, duše, ktorá si tam „svieti“ a cíti sa dobre? Môžu sa nás osočovania z vonku vlastne dotknúť? Častokrát áno, ale iba tzv. egá, ktoré si budujeme s rastúcim telom a osobnosťou – mentálnym svetom.

Kiežby sme dokázali prijímať alebo si nevšímať hodnotenia druhých tak, ako sa píše v príklade o studni.

Naše vnímanie reality je rozdielne.

Vnímame ju pomocou zmyslových orgánov, ale aj pomocou mimo-zmyslového vnímania. Niekto ho nazýva vnuknutím, intuíciou, šiestym zmyslom, tretím okom a tak ďalej. Dnes vonku opäť prší. Ako vnímate tento prírodný jav? Ako niečo strašné, smutné a otravné, alebo lahodné, upokojujúce len trochu mokré.

Je zaujímavé pozorovať, ako sa pod vplyvom dažďa dokáže meniť aj naše vnútorné naladenie.

Môžeme si uvedomiť tú rozdielnosť v ľudskom vnímaní a vyhodnocovaní. Myslím si, že sa dnes výrazne prejavuje rozdielnosť vnímania súčasných udalostí vo svete.

Niektorí si nesú neustále dáždnik strachu a úzkosti, niektorí sú už vyčerpaní z dažďa zmien a informácií a podaktorí sa snažia z tejto búrky uniknúť.

Tak rozdielne vyhodnocovanie videného a následne tvorené postoje k skutočnosti. Tak rozdielne vnímanie súvislostí a svojho miesta na zemi. Tak rozdielne…

Môžem zmeniť situáciu, ktorá práve prebieha vo vonkajšom svete? Môžem zmeniť náladu vo svojom vnútri?

Len tak

Možno ste doma pri teplom krbe, horiacej sviečke a rozprávajúcej telke. A možno ste v reštaurácii, alebo píšete úlohy s vašimi ratolesťami. Každý z nás je teraz niekde alebo s niekým. Alebo, len tak je…

Pohlaďte svojho muža, pohlaďte svoju ženu alebo milované dieťa, ktorí sedia vedľa vás. Objímte svoju matku i otca. Skúste sa na nich pozrieť tak, ako ste ich uzreli po prvýkrát.

Len tak – jemne pootvorte oči, rozohrejte svoje srdce a zovrite ich v náručí.

Možno odpočíva pri vašich nohách alebo v chodbičke „chlpatý kamarát“. Pohlaďte ho nakrátko očami, alebo v myšlienke za jeho vernú spoločnosť.

Vychutnávajte chvíľu silnejšie ako obvykle.

Len tak – nechajte sa unášať pocitom zafarbeným prítomnosťou.

Pocitom, že sú teraz s vami.

Pocitom, ktorý bude navždy hriať v srdci, aj keď tu raz nebudeme.

O čom je náš život?

• O narodení, raste, dospievaní, dospelosti a jeseni života.
• O láske, vzdelávaní, práci, záujmoch, cieľoch a víziách.
• O viere, o pokore, o poznávaní, o bádaní, o neustálom hľadaní.
• O pochopení samého seba, svojho vnútorného sveta a vesmíru.
• O pomoci blížnemu, o vzťahu k zveri, rastlinám a všetkému živému.
• O skladaní drobných omrviniek poznania do pomyselného virtuálneho kryštálu – kvetu – čiernej diery, ktorá putuje stále s nami, aj keď sa z telesnej formy vytratíme.

TVORENIE

Jedno slovo a toľko významov, toľko možností a skutkov.

Tvorí z nás každý.

• Aj rannú kávu, keď do jej mliečnej peny zo škorice vytvoríme úsmev alebo srdce.
• Aj prvé hriadky v jarnej záhrade, pri ktorých premýšľame, ktoré zo semienok do nich vložíme.
• Aj nedeľný obed, ktorého zložitý recept sme si odložili ešte v pondelok po práci.
• Aj slohovú prácu do školy, video na „yutub“, básničku pre priateľku, ktorá nič netuší.
• Aj rukopis možno raz veľkej knihy, ktorý ešte stále sušíme v „šuflíku“.

Tvorenie je proces, ktorý je nám daný. Avšak v akej oblasti ho rozfúkame, je aj na našej vôli a rozhodnutí. Niekto by podotkol, že dôležitý je aj talent. Tak, poďme: do rezbárskej dielne, kuchyne, k maliarskym plátnam či k písacím strojom.

Pripravila Zuzana Balašovová Donátová

Kresby Vlado Javorský

• Zuzana Balašovová Donátová sa narodila v roku 1972. Pochádza z Trenčianskeho kraja. Študovala na pedagogickej fakulte v Bratislave odbor sociálna práca – psychológia. Viac ako jedenásť rokov pôsobila ako sociálna terapeutka v liečebni pre dlhodobo chorých a v hospici. Skúsenosti z tejto práce pretavila do svojej tvorby. Rada píše o medziľudských vzťahoch, presnejšie, nahliada pod pokrievku ľudských osobností a spoločenských pretvárok, o postojoch k prírode, k životu a smrti. Je autorkou krátkych príbehov z prostredia hospicu: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky a veršovaných úvah v knihách: Čo vy na to? Chlpaté verše, Vážne – Nevážne. (Vydavateľstvo Elist)
• Art. Vlado Javorský sa narodil 15. apríla 1952. Pochádza zo Žiliny, kde aj žije i tvorí. „Obojživelník“ (kresliar – karikaturista – humorista) je autorom viacerých televíznych a rozhlasových hier, napísal tri televízne seriály, množstvo poviedok, fejtónov a aforizmov. Mnohé literárne diela a výtvarné diela boli ocenené a odmenené v rôznych súťažiach. Je autorom knihy poézie, zbierky aforizmov, novely i dvoch románov.