Vraj môžeme všetko, čo chceme. Mentori a koučovia na nás pomaly skáču z chladničky…

Kde sa stratila naša podstata? Kde je to naše vlastné ozajstné človečenstvo?

Mám otázku.

Ako chápete vetu „ísť za svojím snom“, alebo „splniť si svoj sen“ alebo „žiť svoj sen“?

A čo to vlastne je? Je taká divná doba. Z každej strany počúvame, ako môžeme všetko, čo len chceme, ako môžeme ísť, kam chceme, robiť, čo chceme…

Mentori a koučovia na nás pomaly skáču z chladničky.

Lajkneme jednu stránku, a aj napriek tomu, že nás chráni (naozaj?) GDPR, do pár dní je naša emailová schránka zahltená ponukami na kurzy a zaručené sedenia, ktoré absolútne zmenia náš život.

Niekedy niečo vyskúšame, kúpime si knihu, prihlásime sa na kurz…Veď je to také jednoduché. Naozaj?

Kde sa stratila naša podstata, s ktorou sme prišli na tento svet? Kde je to naše vlastné ozajstné človečenstvo, ktoré kedysi dávno vedelo, čo by chcelo, čo by sa mu páčilo.

Akurát sme tak trochu zabudli. Zabudli sme byť sami sebou. Začali sme sa porovnávať. Chcem byť ako…

Zažívali sme to odmalička.

„Pozri sa na svoju sestru“ (tak toto bola špeciálne moja veta L). S obľubou som ju rozprávala svojej mladšej dcére. Veď ja som počúvala to isté. Chcem upozorniť nastávajúce alebo aktuálne mamičky s malými deťmi, že je to jedna z najhorších viet a odporúčam s okamžitou platnosťou vymazať zo slovníka.

A v škole? Ach. Ako môžu všetky deti byť rovnako dobré vo všetkom? Ešte aj bábätká trepeme do tabuliek. V troch mesiacoch už musí… Mám stále v živej pamäti, ako sme si porovnávali deti.

„Moja už sedí, a moja už toto a môj…“

Naozaj som sa nad tým začala zamýšľať, až keď mali moje dcéry deti.

Ale poďme späť k našim snom (konkrétne možno k môjmu).

Už niekoľko rokov chcem napísať knihu. Mám rada príbehy, rozprávky, slohové práce boli pre mňa vždy odmena. Píšem svoj blog, webovú stránku, len tú knihu…

Už som aj začala. Niekoľkokrát. Nikdy to nebolo ono. A vždy to niekto okomentoval poznámkou, ktorú som si ja vyhodnotila podľa aktuálnej nálady a vždy mi z toho vyšlo, že ja a kniha, to predsa nejde dokopy. Ako by aj mohlo? Veď ma nikto nepozná. L Kto by si to kúpil?

Písanie ma ale neprestalo baviť. A číha na mňa na každom kroku. Napríklad nedávno som videla pár obrazov, a čuduj sa svete, vzniklo pár poviedok. Len tak. Neviem, či to poznáte. Tie motýle v bruchu.

Alebo ste chtiac-nechtiac súčasťou životného príbehu. Tak ako sa to stalo mne. Život naozaj píše rôzne príbehy. Alebo si ich píšeme sami? To bola pre mňa veľká výzva. A tak už pár mesiacov píšem naozajstnú knihu. Pretože môžem. Pretože chcem. Pretože to je to, čo ma baví a robí mi radosť.

A nie je to žiadna love story. Je to o živote. O tom naozajstnom. So všetkými vzostupmi a pádmi. Konečne som sa rozhodla a vykročila za svojím snom.

A čo vy? Ako ste na tom? Ste originál, tak smelo do toho.

Eva Rybaková

Autorka bloguje o živote a varení