Vždy ma môže niečo prekvapiť a stále aj dúfam, že sa môžem niekam posúvať. Spoznáte sa v zrkadle?

Spoznáte sa v zrkadle?

Nedávno som počula niekoho rečniť o tom, ako veľmi sa s postupujúcim časom mení frekvencia toho – ako často sami seba v bežnom živote vnímame.

Teda ako často sami seba vidíme a posledných pár rokov aj počujeme. Tá debata bola o tom, že kedysi dávno ľudia v domácnostiach mali zrkadlá len veľmi zriedka. Neboli teda takí zvyknutí na vlastný obraz ako dnes. Dokonca aj zrkadlá boli na tejto ceste len prvý level, lebo v nich sa vždy vidíme iba z jedného uhla. To je vraj tiež dôvod, prečo sa nám veľa fotiek, kde sme otočení inak ako priamo na objektív, nepáči, alebo sa nám zdajú tie zábery čudné. A hoci ostatným sa aj tieto fotky zdajú normálne, lebo oni nás tak vídajú dennodenne, my sami sa takto nepoznáme.

Donedávna to bolo takisto aj s naším vlastným hlasom.

Počujeme ho inak ako ostatní… Ja si z detstva pamätám na časy, kedy nebolo také bežné a vôbec možné počuť svoj hlas. (Aspoň pre niekoho, kto nepracoval v médiách.) Keď sa človek občas niekde započul, ani neveril tomu, že on takto „znie“.

Dnes je to všetko úplne inak ako keď sa na vyvolanie fotky muselo čakať a v žiadnom prípade to nebolo zadarmo. Dnes sa za desať sekúnd ktokoľvek nacvaká, kdekoľvek, z ktoréhokoľvek uhla, a potom sa študuje, upravuje, mapuje… Poznáme presne, ktorý uhol nám sedí, nič nás neprekvapí, vieme ako sa otočiť, nakloniť…  Žijeme v dobe, kedy je náš vlastný svet presýtený… nami.

Fotky strácajú hodnotu…

Z fotografií, ktoré boli kedysi vzácnymi spomienkami sa stal lacný artikel, ktorý pravidelne triedime, selektujeme a mažeme, lebo máme plnú pamäť… Neuveriteľné, nie? Zmažeme si spomienky, lebo nám zaberajú pamäť. Fotky, videá, hlasovky… Denne a takmer nepretržite. Nemalo by toto znamenať, že sa už dobre poznáme? Práve naopak. Je to skôr cesta opačným smerom.

Pozrieť sa do vlastného vnútra, je ako pozrieť sa do zrkadla, ráno a bez filtra, a teda bez možnosti rýchlym klikom upraviť, čo sa nám tak úplne nepáči. Nie je to príjemné. Nikomu! Rovnako ako pri fotkách, ktoré nám nesvedčia, by sme možno niekedy chceli upraviť aj naše vlastnosti, o ktorých vieme, že nie sú úplne najlepšie, naše zvyky, na ktoré nie sme úplne hrdí, ale aj tie, za ktoré sa dokonca hanbíme.

Napriek tomu, že ja mám za sebou už množstvo sebapoznávacích životných zážitkov, skúseností, tragédií, škôl, vzťahov, skúšok… stále viem, že vždy ma môže niečo prekvapiť a stále aj dúfam, že sa môžem niekam posúvať. Na druhej strane, ja už na sebe (alebo za sebou) vidím aj tú, veľmi jasnú, trajektóriu, ktorá kopíruje moje životné kroky a rozhodnutia.

A čo váš pohľad do zrkadla?

Ako dobre sa poznáte? Máte zmapované svoje vnútro, svoje silné aj slabé stránky tak ako svoju tvár? Viete sa na seba pozrieť bez filtrov a z každého uhla?

Priznávam, že pre mňa je to ťažké. Chcela by som byť lepšia… Neustále vidím chyby, a tak sa snažím… Snažím sa vnímať, zlepšovať sa, učiť sa, pomáhať… a byť hlavne dobrým človekom.

Držím aj vám palce, v rovnakých úlohách!

Držím vám palce!

Stela Gabriell

Kniha s názvom o Ľuďoch na brehoch vyjde začiatkom decembra. Je to finále básnickej trilógie, ktoré vám nemalo chýbať. 🙂 Ďakujem, že jej ponúkame v predpredaji celý proces uľahčíte. Viac o knižke aj možnosti predpredaja sa dočítate TU.

Priatelia rada som vás pozvala aj na jednu skvelú konferenciu, na ktorej síce prednášať nebudem, ale budem tam so stánkom s mojimi knihami a veľkým množstvom darčekov pre vás. Posledné lístky si môžete zakúpiť TU .

Príďte si vypočuť skvelých spíkrov a pomaly začať s nákupom vianočných darčekov! Teším sa na stretnutie!