Vždy platí, že ak chceme niekoho niečo naučiť, nesmieme ho odradiť ťarchami porážok. Aj v šachu…

Rodič a šachový platonizmus

Ako správne vystihol skvelý šachista a majster sveta Robert Fischer, šach je hľadaním pravdy. Starogrécka filozofia, matka európskeho myslenia, nazýva pravdu ontós on, čiže to, čo naozaj je. Túto skutočnosť človek odkrýva pomocou kritického myslenia a Alétheia, ako následná neskrytosť dosiahnutá intelektuálnou činnosťou človeka, vytvára jeho myšlienkový svet a konanie. Pravda a ideálna pozícia by mali byť nie len pre šachistu najvyšším cieľom.

Základnou zložkou kritického myslenia pri dosahovaní pravdy je kontextuálne myslenie, bez ktorého nie je možné, aby šachista zámerne uchopil najlepšiu pozíciu v hre, ani pravdivý názor na akúkoľvek tému. Iba hĺbka nazerania na riešený problém umožňuje uchopiť skutočnosť a na ňu nadväzujúce procesy na šachovnici ako aj v živote. Nie zdanie, ale iba skutočné vedenie dokáže vydržať príval argumentov, predstierania či ľsti zo strany našich oponentov.

Často sa stáva, že život človeka zásadným spôsobom ovplyvní udalosť, ktorá na to nevyzerá.

Udalosť, od ktorej neočakávame nič viac  len chvíľkovú zábavu, ktorá vyzerá iba ako dobrý nápad. Jedna simultánka v Banskej Bystrici bola presne takouto udalosťou, ktorá nechtiac nasmerovala život našej rodiny do dodnes točiaceho sa šachového kolotoča.

Úcta k šachu mala v našej rodine tradičné miesto. Z generácie na generáciu sa odovzdávala informácia o tejto kráľovskej hre a každý člen rodiny poznal pravidlá a tajomstvá hry aspoň na základnej úrovni. Stará mama zo Štiavnických Baní nám rozprávala legendami opradené šachové príbehy starých majstrov a môj otec ma naučil korektné pohyby figúrok a elementárne šachové myslenie. V školskej družine som sa hral na šachového mága Petrosiana a na gymnáziu som zvádzal nekonečné šachové súboje so spolužiakom Štefanom. Bez znalosti teórie a šachových ambícií. Proste len tak.

Šach som vždy vnímal ako elegantný a dôstojný spôsob bytia.

V mnohom mi pripomína príbeh klasickej hudby a jej skladateľov. Tradícia, veľkoleposť, noblesa, tvorba ducha či záznamy diel charakterizujú aj šachovú hru. Každý šachista tvorí dielo, ktoré môže byť krásne a inšpiratívne. Dielo, ktoré si budú prehrávať ďalšie generácie šachových majstrov alebo šachových nadšencov.

Učarovalo mi tiež, že šach je činnosť spravodlivá. Prvok náhody, tak charakteristický pre mnohé stolové hry, ma vždy odpudzoval. V šachu vždy vyhrá lepší. Úspešný je ten, kto vymyslí viac ako súper, či ten, kto urobí menej chýb.

A tak sa stalo, že svoju lásku k šachu som začal prenášať na svojho syna. Od narodenia začal Patrik vstrebávať šachové impulzy. Primerane veku narábal s podnetmi, ktoré som mu predkladal. A to nie len v šachu.

Vo fáze života, keď Patrik začal vidieť a sedieť, som mu podstrkoval šachové figúrky na hranie. Ochytával ich, posúval a strkal si ich do úst. Takto by sa dali charakterizovať šachové začiatky môjho syna, sprevádzané dominanciou jazdca. Pre každé dieťa je nevyhnutné, aby si už odmala vytváralo ušľachtilé návyky, aj keď im ešte celkom nerozumie. V neskoršom veku ich potom vníma ako samozrejmosť a časom ich aj pochopí. Je oveľa ťažšie pochopiť správne návyky a zvyklosti bez predchádzajúceho vštepovania. A zároveň je ich osvojenie veľmi neisté.

Rovnakým spôsobom som sa snažil priblížiť synovi rôzne zložky poznania či tajomstvá prírody.

Najskôr odtrhával kosodrevinové šišky z chrbtového nosiča a so smiechom ma pritom ťahal za vlasy. Ako dvojročný už aj s pomocou vlastných nôh vystúpil na Rysy a svoj tatranský príbeh nakoniec skompletizoval výstupom na všetky turisticky prístupné končiare a Lomnický štít. O pár rokov neskôr vybehol počas šachového turnaja s kamarátom Rišom na nenávidený Slavkovský štít opäť. Len tak.

Vždy som sa tešil, keď sa deti počas turnajov venovali aj iným činnostiam, ktoré sú pre nich prospešné. Byť niekoľko dní na turnaji, iba ťahať figúrkami a držať deti celý čas v šachovom napätí som vždy považoval za nepedagogické. Spoznať počas pobytu iba hraciu miestnosť, hotelovú izbu alebo rezort pokladám za ľudsky nedôstojné.

V štyroch rokoch Patrik definitívne uchopil šach v celej jeho plnosti.

Dominanciu jazdca vystriedala obľuba každej figúry v jej hodnote a poslaní. Keď pochopil matovanie, nastal zlom, po ktorom už žiadna iná intelektuálna hra nemala u neho šancu. Šach sme nosili všade. Dodnes je príslušenstvom nášho auta. Schopnosť vidieť, že je kráľ stojaci na čele vojska a je súčasťou najkrajšej bojovej hry, mu umožnila vnímať figúrky aj v kontexte historickej predstavivosti. Nielen ako kusy dreva, ktoré majú človeka iba zabaviť.

V tomto momente príbehu som si ako rodič začal s plnou vážnosťou klásť otázku, ako s touto vášňou a talentom svojho syna naložiť. Ako ho pri tejto ušľachtilej činnosti udržať a zároveň ako dosiahnuť progres.

Patrik neustále vyžadoval, aby som mu pri šachu sekundoval. Hrali sme ho neustále. Osobne, telefonicky, doma, v reštauráciách, kaviarňach, či na návštevách. Zabezpečoval som mu súperov, pričom nie všetci boli nadšencami šachu. Pri našich partiách som pochopiteľne nemohol hrať naplno a Patrika som asi rok nechal vyhrávať. Inak by som mu túto činnosť zákonite znechutil. Čím ďalej tým viac bola každá jeho výhra ťažšia, čím sa posúval dopredu a zároveň nebol znechutený prehrami od premotivovaného rodiča.

Až po roku som si sem tam zobral nejakú remízu a neskôr aj výhru. Vždy platí, že ak chceme v hre niekoho niečo naučiť, nesmieme ho odradiť ťarchami porážok. Preto je nutné vedieť použiť iba takú silu, ktorá naučí, ale neznechutí.

Po počiatočnom dôraze na výhry som musel veľmi rýchlo pochopiť, že jediné na čom záleží, je radosť z hry a schopnosť podať vždy maximálny výkon.

Ten je vždy víťazstvom bez ohľadu na výsledok partie. Tituly, výhry či osobný koeficient sú podružné veci, ktoré by mali prichádzať ako vedľajší produkt radosti z hry a maximálneho výkonu pri partii, ako aj pri tréningu. Netreba pripomínať, že kvalitná analýza prehratej partie môže šachistu posunúť ďalej ako ľahko vyhratý zápas.

Po vyčerpaní svojich schopností som Patrika posunul trénerom, z ktorých každý zápasil najmä so synovou nesústredenou a neoblomnou povahou. Ako rodič som im vďačný za trpezlivosť a pevnú ruku pri vedení môjho syna. Že nad ním nezlomili palicu pri mnohých jeho zlyhaniach, na ktoré ma síce každé dieťa právo, no ktoré zároveň odčerpávajú obrovské množstvo síl.

Byť rodičom nez­na­me­ná dieťa iba na­cho­vať, ale najmä vy­cho­vať. Osob­ne a vlas­tným na­sa­de­ním.

To je to je­di­né čo di­eťa nao­zaj oce­ní. Osob­né na­sa­de­nie rodi­ča pre di­eťa zna­me­ná viac ako hrač­ky, či pe­nia­ze. Osob­né na­sa­de­nie ro­di­ča vytvá­ra do­ži­vot­né pu­to medzi ro­di­čom a di­eťa­ťom. Ak di­eťa cí­ti, že sa mu ro­dič v najvyššej možnej miere a s lás­kou venuje, zne­sie aj prísnosť rodi­ča a údery jeho výchovy. Mám preto v úcte rodičov, ktorí sú ochotní prekonať vlastnú pohodlnosť a poskytnúť deťom nielen šachové zázemie vo forme času a nemalých finančných nákladov.

Je tra­gé­dia, ak si di­eťa nenesie do dos­pe­los­ti spomien­ky a vďa­ku za konkrét­ne čin­nos­ti a vedomos­ti, kto­ré dos­tal do živo­ta od ro­di­ča. Pre dieťa je hendikep, ak si pamätá iba uči­te­ľov, trénerov ale­bo vychovávateľov. A ro­diča za vo­lan­tom ro­bia­ce­ho manažéra. Ako niekoho, kto nedokáže participovať na záujmoch dieťaťa. Po­cit vďaky je pre­ja­vom po­ko­ry a priznania, že žiadny člo­vek nie je schopný do­siah­nuť všet­ko sám. Člo­vek je zoon politikon a k svo­jej existencii ne­vyh­nut­ne potrebu­je množ­stvo ďal­ších osôb, ktoré mu po­má­ha­jú uspokojovať je­ho ži­vot­né túž­by a pot­re­by. A ro­di­čia sú tí naj­bliž­ší.

Úlo­hou ro­di­ča je pos­treh­núť na čo má di­eťa ta­lent.

U zodpovedného ro­di­ča ide o cie­ľa­ve­do­mú čin­nosť, ktorou zá­mer­ne skú­ma predpok­la­dy svoj­ho di­eťa­ťa. Sna­ží sa, aby si di­eťa aj obľúbi­lo čin­nos­ti, na kto­ré má vlo­hy a do­sa­ho­va­lo progres so za­me­ra­ním na čin­nos­ti schop­né raz di­eťa uži­viť. Lebo nie všet­ci sa v dospelos­ti ži­via čin­nos­ťou, kto­rá ich ba­ví a na kto­rú majú ta­lent. Úlo­ha ro­di­ča je nie­len po­ve­dať di­eťa­ťu, čo je správ­ne, ale naj­mä zabezpe­čiť, aby di­eťa aj správ­ne ko­na­lo a vy­tvá­ra­lo si od ma­la zvyk­los­ti a návyky, kto­ré ča­som po­chopí. V momente, keď sa dos­ta­via pr­vé ús­pe­chy.

Bez všte­pe­nia tvr­dej systema­tic­kej prá­ce, disciplíny a po­ci­tu zodpovednos­ti, sú de­ti odsúde­né na neús­pech. A ako správ­ne pos­tre­hol Platón, za chy­by di­eťa­ťa je tre­ba skôr vi­niť ro­di­ča ako dieťa sa­mé. Je to­ho mno­ho, čo by mal ro­dič nau­čiť svo­je di­eťa. Pochopiť účel človeka, mi­lo­vať, ov­lá­dať svo­je ci­ty, byť prís­nym, od­púš­ťať, po­ve­dať pre­páč, poslú­chať, vzdo­ro­vať a byť vďač­ným je len nie­čo z toho, čo by ma­lo byť di­eťa­ťu od­ov­zda­né. Ale ro­dič mô­že nau­čiť iba to čo ov­lá­da sám.

Sta­tus ro­di­ča je krás­na, ale ná­roč­ná úloha.

Di­eťa si vyžadu­je ok­rem jemného srdca aj prísny rozum, čas a tr­pez­li­vosť. Di­eťa by nik­dy ne­ma­lo byť tres­ta­né zákazom čin­nos­ti, kto­rá mu je na pros­pech. Teda ani zákazom šachu. Každé dieťa má svoju vlastnú cestu v závislosti od povahy, charakteru a svojho vývoja. Niektoré deti rýchlo výkonnostne vyskočia a potom dlhý čas stagnujú. Iné sa posúvajú pravidelne malými krokmi. Môj syn patrí zatiaľ do skupiny, v ktorej deti rýchlo vyletia do závratných výšok, aby následne spadli o veľký kus späť. A tak to ide dookola. Preto je chybou hodnotiť progres dieťaťa porovnávaním  s inými deťmi a vystavovať ho tak napätiu.

Tlak na dieťa by sa mal sústrediť iba na maximalizáciu výkonu bez ohľadu na výsledok. Maximalizáciu vlastného výkonu vo forme správneho prístupu a sústredenia máme totiž iba vo vlastných rukách, kým k výsledku partie má čo povedať aj kvalita súpera. Je prirodzené, že športovec chce vyhrávať a skončiť čo najlepšie. Nie je preto nutné poukazovať na ambície ohľadne umiestnenia, aj keď v našich končinách sme na to zvyknutí. Rozmýšľať pred zápasom alebo turnajom o tom, čo bude potom, odkláňa naše myšlienky nesprávnym smerom a znižuje výkon športovca, zvlášť dieťaťa. Cieľom ostáva urobiť najviac, ako som schopný a uvidíme, na čo to bude stačiť. Z vlastných skúseností viem, že modus operandi správneho prístupu rodiča sa ľahšie píše na papier, ako sa realizuje v praxi pod ťarchou emócií a zodpovednosti.

Šachová hra je alegóriou na samotný život. Aj život má svoje otvorenie, pestrú a rozmanitú strednú hru a nakoniec niekoľkofigúrkový záver.

Bytie človeka je tiež založené na pravidlách, ktorých porušenie sa rôznorodo trestá podľa závažnosti zlyhania. Tak ako má ontologicky neprípustný ťah v živote človeka za následok kontumáciu, tak drobnejšie pochybenie znamená iba nevýhodu postavenia bez nevyhnutnosti prehry. A remíza je aj v živote korektným výsledkom, ku ktorému sa často dokážu dopracovať len tolerantní a empatickí jedinci.

Šach je v neposlednom rade aj vyjadrením absolútnych hodnôt. Každá jednotlivá entita má svoju dokonalú ideu, svoj dokonalý vzor. Aj oblasť ľudského myslenia a konania podlieha ideám, ktoré sa stávajú pre človeka nasledovaniahodnými ideálmi. Aj pre morálku, šport, politiku, právo či slobodu existuje ideálny vzor, ku ktorému by sme sa mali snažiť približovať so všetkým úsilím. Napriek tomu, že v živote je ideál pre nedokonalého človeka uchopiteľný iba neúplne, v šachu je uchopenie ideálu občas možné.

Doba konzumného skepticizmu a intelektuálnej povrchnosti spôsobila, že človek sa na čas od absolútnych hodnôt vzdialil.

Pre človeka túžiaceho po objektivite a nasledovaní ideálu je šach atraktívna príležitosť. Pri každom jednom ťahu sa šachista snaží uchopiť ideu pozície a aktuálny ideál vo forme najlepšieho možného ťahu. Šachový platonizmus ideálneho riešenia je výzvou pre každého šachistu. Zvyšujúcou sa silou opúšťa hráč dobrodružno-romantickú platformu a prechádza do exaktnej až vedeckej roviny.

Ľudské myslenie je kolektívna záležitosť a šach je toho dobrým príkladom. Šach je hra s dlhou a bohatou históriou. Podľa archeologických nálezov vznikol predchodca šachu pred viac ako 2 500 rokmi v Indii. Nebola to však hra, ako ju poznáme dnes. Figúrky na šachovnici stáli trošku inak a hral sa s kockou. Aj pravidlá sa odlišovali od tých dnešných. Až časom šach získal dnešnú podobu. Každý národ, či už v Európe alebo v Ázii, ktorý sa šachom zaoberal, pridal k nemu niečo svoje a vznikol šach, ako ho poznáme dnes. Legendárny je historický šachový zápis letopisca Prokopia v súvislosti so slávnym víťazstvom rímskeho vojvodcu Flavia Belisaria v bitke Pri desiatom míľniku, ktorá sa odohrala 13. septembra roku 533 v severnej Afrike. Podľa Prokopia Belisarius po bitke poznamenal, že sa cíti ako šachista, ktorého protivník zahodil hru a obetoval všetky svoje figúry.

Šach je aj vhodnou filozoficko-teologickou pomôckou pre pochopenie, že nie všetko, čo existuje, musí byť bezpodmienečne priamo vnímané našimi zmyslovými orgánmi.

Ak zmyslami nepostihnuteľnú myšlienku súpera môžeme vnímať skrze ťah, ktorý hráč vykoná, potom aj Boh môže byť vnímateľný cez svoje dielo, ktorého je tvorcom. Ak dokáže šachista vytvoriť vo svojich myšlienkach obrazy mnohých želaných pozícií na niekoľko ťahov dopredu, čo mu bráni predstaviť si metafyzický obraz logických ontologických súvislostí? Šachová optika obrazotvornosti, kritického myslenia a logickej výstavby je použiteľná v rôznych sférach života. Pre filozofiu, teológiu, metafyziku, etiku či matematiku je šachový spôsob absolútneho myslenia paradigmou. Iste, šach nie je jediný spôsob, ako je tento myšlienkový mechanizmus osvojiteľný. Hlboký sociálno-spoločenský rozmer odkazu tajomstva premeny pešiaka nám pripomína priestupnosť spoločenských vrstiev a dôležitosť každého z nás v sústave sociálnej výstavby bytia.

Prostredníctvom šachu sme videli mnoho krásnych miest a môj syn získal veľa pekných priateľstiev. Spoznal ľudí inšpiratívnych, ale aj osudy pre výstrahu. Šachový priestor totiž nie je vždy len o kultivovanosti, charaktere a pozitívnych príbehoch. Aj šachové prostredie dokáže ponúknuť rozmanité antagonizmy a rôzne sofizmy či logické klamy prikryté sokratovskou autoritou absolútnych hodnôt.

Život plynie ďalej a neustále mám čo zlepšovať ako človek aj ako rodič.

Urobil som mnoho vynútených či nevynútených chýb so snahou neopakovať ich. Môj syn je už na prahu dospelosti a v mnohom sa zmenil. Urobil progres vo viacerých oblastiach života bez narušenia vlastnej podstaty. Posúvanie sa dopredu by mal byť nikdy nekončiaci sa životný proces, ktorý patrí nielen do výbavy šachistu. Je dôležité, aby progres v akejkoľvek oblasti vždy rešpektoval prirodzenosť ako povahu danú prírodou a základnú podstatu bytostí a vecí. Prirodzenosť je totiž životná nevyhnutnosť, bez ktorej sa osobnosť človeka, ako aj každá ľudská spoločnosť rozpadne. Vždy sme sa potešili, ak si niekto na synove výkony a úspechy spomenul, ale nikdy sme sa nikam netlačili a nič nežiadali. Ocenenia sme sa snažili prijímať s pokorou bez nároku na povýšenectvo a osočovanie.

Netreba zabúdať, že byť iba dobrým šachistom bez ušľachtilého presahu je pre človeka nedostatočná vízia.

Lebo šachové myslenie je len šošovka, ktorou sa dívame na svet okolo nás. Ale to, čo cez ňu naozaj vidíme, je prejavom nášho intelektu a múdrosti.

JUDr. Patrik Števík