Z rodinných konštelácií mi vyšlo, že niečo v našej rodine nebolo v poriadku. Sexuálne násilie som zažila aj ja sama…

Z rodinných konštelácií mi vyšlo, že niečo v našej rodine nebolo v poriadku…

Každá sme iná. A každá máme za sebou originálny príbeh. Niektoré príbehy sú však neromantické. Ba, povedala by som, že až drsné, boľavé. Pichnú pri srdci a niekedy pichnú až tam dole. O Veronike už niečo viem, ale som zvedavá, akú časť svojho života poodkryje. Nie preto, aby sa chválila, ale preto, aby rozpovedala príbeh, ktorý je boľavý, ale z tej bolesti sa zrodilo aj niečo krásne. Niečo, čo možno pomôže aj vám, alebo vašej kamarátke, mamke, susedke…

Veronika, ty si mi hovorila, že tvoj projekt, o ktorom bude reč, vznikol aj vďaka tomu, čo si v živote zažila. Čo to bolo?

Už v mladom veku som nerozumela, prečo pociťujem tak veľkú hanbu za seba, za svoje telo. Sexualita bola pre mňa nočná mora a všetko, čo sa s tým spájalo, bolo pre mňa akoby ‘vypnuté’. Aj napriek tomu, že som v puberte dostávala veľa komplimentov, nikdy som ich nevedela prijať. To, čo sa spájalo s intimitou či so sexuálnou energiou, som, skrátka, neprijímala. Vôbec som netušila, čo budem musieť v živote poodkrývať, aby som sa priblížila bližšie k sebe samej. Z rodinných konštelácií (terapeutická metóda, ktorá dáva rozšírený pohľad na realitu prostredníctvom tela a pocitov) mi vychádzalo, že niečo v našej rodine nebolo v poriadku. Začala som zisťovať viac. Samozrejme, nič som sa nedozvedela, slovenský zvyk zametať veci pod koberec bol v rodinách, ako je aj tá moja, istým štandardom.

Môj život fungoval v podvedomom nastavení, že sex je životu nebezpečný a intimita sa spája s ukrutnou bolesťou. Sex bol pre mňa prípustný iba v prípade požitia alkoholu, inak som vnímala každý akt ako násilie. Skúmala som preto ďalej.

Sedenia s terapeutmi, rôzne semináre, množstvo odbornej literatúry. Krok po kroku som prichádzala k poznaniu, že mojou témou bolo úplne vyhasnutie vlastnej hodnoty. Mojou snahou sa tak stalo ju znovuobjaviť, a nájsť úctu k sebe samej.

Keď nastali v našej rodine isté procesy, veľa sa u mňa začalo meniť. Zrazu sa mohli poodkrývať isté témy. Aj tie, ktoré neboli ľahko spracovateľné. Po odkrytí istých ‘schovaných’ boľavých právd prišiel akýsi oslobodzujúci pocit. Pochopila som, že môj ukrutný strach z mužov má svoje korene ešte v časoch pred mojím narodením. To sú tie prenesené traumy, ktoré nám ale formujú život. A tak sa aj môj život vyvíjal vo vnímaní ‘muži sú tyrani a ženy obete’.

Sexuálne násilie som si zažila aj ja sama, a následne som to na 20 rokov úplne vytesnila. Otvorilo sa mi to opäť až v rámci terapie. Prečo môj mozog dokázal úplne vytesniť tento zážitok?  Bolo toho na mňa už priveľa? Postupne som začínala viac a viac chápať túto pre mňa vlastne celoživotnú tému.

Tvorím odmalička a častokrát som si kreslievala púčiky, vlastne skutočne veľmi často. Zrazu som začala chápať, prečo mi moje podvedomie púčiky podsúva. Tá téma chcela byť liečená, ale potrebovala aj veľkú dávku trpezlivosti.

Začala som sa zaujímať o tantru v kontexte liečenia týchto zranení. Podmienené to bolo tým, že to boli ženské semináre, to mi zabezpečovalo bezpečie. Ešte pred pár rokmi by som neverila, že budem môcť mať túto tému spracovanú tak ako dnes. Možno nie plne spracovanú, ale navnímanú hlbšie. Som stále ešte len na začiatku cesty, ale postupne vidím, prečo bolo potrebné prejsť si týmto príbehom a aký dar sa za tým všetkým skrýva. Tvorba Yonižiaričov (ako svoje obrazy v tejto téme nazývam) bola a ešte stále je vlastne moja forma arteterapie.

Prečo sa ženy nechajú týrať a zneužívať? Je to tým, že chcú byť v role dobrej a poslušnej?

Myslím, že je to čiastočne aj otázka vlastnej hodnoty. Ak má žena alebo muž v podvedomí nastavené, že si zaslúži byť potrestaná/-ý, zneužitá/-ý, využitá/-ý, tak im život bude dávať ‘za pravdu’. Bude presne taký, aký ho vidíme.

Ja som si napríklad v živote zbierala dôkazový materiál, že ženy sú obete a muži tyrani. Teraz to už chápem inak. Možno niekto má aj program toho, že má poslúchať a byť dobrý, ale zase sa tým len vraciame k tej vlastnej hodnote. Ak si ctím samého seba, nenechám si ubližovať. Na to, aby sa ženy, čo boli zneužívané, nenechali zneužívať aj naďalej, je potrebné popracovať na vlastnej hodnote.

Nemyslím, že to je úplne ľahká úloha, teda pre mňa určite nebola, a ešte stále je to proces. Je veľmi dôležité, aby sa v rodinách o tom komunikovalo. Aj prenesené traumy môžu vytvoriť práve taký program, ktorý môže naše milované dieťa doviesť k zážitkom, ktoré nechceme, aby malo. Som presvedčená, že témy, ktoré sa v rodinách zatláčajú a nie je ‘komfortné’ ich riešiť, vedia neskôr vybublať oveľa boľavejšie, ako keby sme si ich pomenovali. Keď tak spravíme, akoby sme na to zasvietili, a z témy tmavej a podvedomej sa postupne stáva téma presvetlená a zvedomená. Tam niekde vidím základ zmeny.

Ty teraz aj s ďalšími ľuďmi pracuješ na projekte, ktorý je plný vagín, keď to tak môžem povedať? Ak by si mala v skratke zhrnúť pointu projektu, ako by to vyzeralo?

Projekt Yonisphere je vlastne moja osobná vizuálna výpoveď. Je o hľadaní úcty k ženskej energii, o liečení zranení intimity, ako aj o znovuobjavení krásna, ktoré sa v tomto najintímnejšom priestore ženy nachádza. Je tiež o hľadaní úcty k životu samotnému.

Vagína je vstupnou bránou do života, a je tak jeho veľmi silným symbolom. Dlhé roky je však popieraná a znevažovaná. Priala by som si, aby sme spolu vytvorili sériu výstav, ktoré budú ponúkať priestor na zastavenie a zamyslenie sa. Tak umožníme rozhovor aj na tému našich zranení, a aj na tému toho málo videného a krásneho. K tomuto projektu mi veľmi sedí Sokratov výrok: „Tajomstvo zmeny je v upriamení pozornosti na vytváranie nového, nie zápasiť so starým.“

Prajem si, aby sme viac upriamovali pozornosť na to životodarné, čo sa za ženstvom ukrýva. Aby ak hovoríme o traumách, sme zároveň hovorili aj o ich preliečovaní. O tom, čo všetko pozitívne môže v našich životoch vďaka nemu vyklíčiť. Začať musíme od seba.

Keď nájdeme spôsob, ako si vážiť seba, otvárame cestu, ako si nás môže vážiť niekto druhý. Moje obrazy vytváram v nastavení, ktoré je o dôvere, že ako ľudstvo máme na to, aby sme túto tému preliečili. Najskôr ju však musíme uvidieť, pochopiť, a potom môže nastať liečenie.

Ako vnímaš tému vo verejnosti? Hovorila si mi, že niektoré ženy sa možno až hanbia zdieľať informácie o projekte. Čím to podľa teba je? Štokholmský syndróm?

Tu je to podľa mňa rôzne. Áno, niektoré ženy majú problém sa spojiť s touto na Slovensku tak tabuizovanou témou. Ale rozumieme tomu a chápeme to. A inak nie je to len ‘problém’ žien. Takisto to majú aj muži. Možno u niektorých tu je tá obava, že by išlo z ich strany o akési ‘priznanie’, lebo sa ich to môže na istých úrovniach (aj tých nevedomých) dotýkať. Určite sú aj prípady, že jednoducho necítia túto tému tak intenzívne, a tým necítia potrebu to komunikovať. A pre niekoho to môže byť, jednoducho, veľmi intímna téma. Téma, ktorá, skrátka, nie je vhodná na to, aby s ňou boli spájaní. Je to každého vec, ale ja osobne si myslím, že pre nás ako ľudstvo je téma preliečovania zranení intimity vo vzťahoch veľmi dôležitá.

My spolu ako spoločnosť sme túto tému zatlačili niekam hlboko do úzadia, aby nebola videná. Možno práve preto, že s tým súvisí veľké množstvo utrpenia, ktoré si tu ako ľudstvo nesieme. Myslím, že začínam v plnej miere chápať slovo tabuizovaný. Stále prevláda názor, že o istých veciach je lepšie nebaviť sa na verejnosti. To schovávanie ale môže narobiť oveľa viac tráum a bolestí, ako keby sme to komunikovali a odkrývali. Od spustenia zbierky na Donio som navnímala na Slovensku jednu veľmi silnú informáciu.

Zneužitých žien je tu skutočne podstatne viac, ako si vieme predstaviť. V podstate žiadna žena, s ktorou som sa na túto tému rozprávala a ktorá sa stretla so sexuálnym násilím alebo zneužitím v rodine, to nikdy na polícii nekomunikovala. Len v mojom okolí ich je skutočne dosť. Netušíme, o akom čísle sa bavíme, a netuší to ani polícia. A to je aj vďaka tomu, že túto tému neotvárame, a najmä často až bagatelizujeme.

Kde vás nájdu a môžu podporiť?

Momentálne máme spustenú zbierku na Donio. Je to platforma na verejnú podporu projektov. Tu (link: https://www.donio.sk/projekt-yonisphere) zbierame financie, aby sme mohli vytvoriť prvý event – výstavu, ktorá bude slúžiť ako podkladový materiál pre posunutie tejto témy – výstavy do sveta. A taktiež, aby sme mohli postupne na tomto projekte pracovať hlbšie a komunikovať dôležitosť témy, akou je aj téma zranenej intimity.

Na záver by som rada poďakovala tým ktorí sa do tohoto projektu zapojili (vrátane magazínu 40+) a dávajú energiu na jeho rozbehnutie. PR agentúra DIVINO, kreatívna agentúra Socialists.sk a za fotenie veľká vďaka Alenke Grešovej a štúdiu Noiseburg.

Pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková