Zanedbanie rozhovoru so sebou má za následok neschopnosť plnohodnotne sa rozprávať s druhými.
Sedia dve kamošky na káve a vedú rozhovor. Prebrali už asi všetko…podprsenky, diéty, deti, svojich partnerov, domácich miláčikov, šéfa myzogýna aj „kravy-kolegyne“. Keď vstali od stola, skonštatovali: Dobre sme si pokecali, tak o mesiac sa stretneme zas. Obe sú spokojné. Poznáte to, nie? Je to také mlátenie seno-slama-vata. Nie, že by to nemalo zmysel, bol to prinajmenšom živý sociálny kontakt, prebehla výmena informácií a mne na stole pristala otázka:
„Prečo sa vlastne rozprávame?“
Rozhovor by sme mohli prirovnať k dýchaniu. Nádych je prijímanie informácií a výdych je odovzdávanie. Nádych – výdych, príjem – výdaj. Takto funguje aj bunečná membrána, cez ktorú prijíma bunka výživu a zároveň sa zbavuje odpadu. A my sme vlastne jedna veľká bunka. Ak je dýchanie informácií v rovnováhe, naše potreby sú naplnené a my sa cítime v pohode. Dokedy? Dovtedy, než sa výrazne nezmenia okolnosti a naše pocity z nich.
Sme rôzni, niekto chodí s kamoškou na kávu, niekto chodí do spovednice, niekto hodí reč so susedom a niekto objíma bútľavú vŕbu. Všetci potrebujú jedno – duševnú úľavu. Nie je to ani trestuhodné, ani výsmechu hodné a preto…
„Nech to radšej človek vyjaví stromu, než má dostať zdravia pohromu.“
A čo tak rozhovor s odborníkom, napríklad so psychológom? Tu už by sme hádam mohli povedať, že ide aspoň o snahu riešiť problém a nielen niekoho oblažiť svojimi zážitkami a pocitmi. /i keď aj tu na začiatku určite potečú splašky/
Samozrejme, nikde nie je zákonom stanovené, že s každou vecou treba hneď bežať za odborníkom, ale tu je zvykom, že kto má na to školu a papier je frajer a basta! Keď už sme pri tom odpade, každý z nás ho má, len niekto o ňom vie a chce mu porozumieť a niekto nevie a ani vedieť nechce.
Dali ste si sami sebe niekedy otázku prečo sa chcete s niekým stretnúť a aj prečo sa s niekým stretnúť nechcete? Čo dostávate a čo odovzdávate vy? Chcete sa zabaviť alebo sa zbaviť pocitov? Chcete vedieť najnovšie pikošky alebo vás zaujíma o čom a ako ten druhý premýšľa?
Dokážete pri rozhovore pozorovať, čo vám druhá strana hovorí? Prečo hovorí práve toto?
Ako to hovorí a prečo to hovorí práve vám? A teraz z opačnej strany – keď hovoríte vy, dokážete sledovať čo hovoríte, prečo hovoríte práve toto a nie niečo iné? Komu to hovoríte a akým spôsobom? Pri dobrom sústredení rýchlo odhalíte, či ide o snahu uvolniť napätie a tak dosiahnuť úľavu alebo ide o bezradnosť a vtedy každá rada dobrá alebo sa jedná o úsilie obohatiť sa vzájomne o poznanie.
Ešte sa na chvíľku pristavíme pri jednom zvláštnom druhu rozhovoru. Je to rozhovor, ktorý je vedený v tichu a je to rozhovor so sebou. Nie je to mlátenie seno-slama-vata, nie je to ani komentovanie ani nálepkovanie. Sú to otázky k sebe a nepatrná časť z nich bola spomenutá v predchádzajúcom odstavci. Rozprávať sa dá aj s knihou a filmom a aj tak po chvíli zistíte, že sa rozprávate sami so sebou. Buďte v kľude, schýza to nie je. Práve naopak, zanedbanie rozhovoru so sebou má za následok neschopnosť plnohodnotne sa rozprávať s druhými. A každý rozhovor má svoje zlaté pravidlo:
„Radšej menej hovoriť a viac povedať ako hovoriť veľa a nepovedať nič.“
Budem teraz trochu osobná, mám kamarátku dobrých 20 rokov. Za tie dlhé roky sme zažili všeličo a boli si vzájomne svedkom nemalých životných kotrmelcov. Ale dokázali sme jednu podstatnú vec: vždy poskytnúť jedna druhej „zálohu“. Pýtate sa čo to je?
Od začiatku sme spolu „lúskali“ rôzne témy, osobné aj celospoločenské. Hĺbali o príčinách problémov a dopĺňali sa navzájom. Obrazne by som to prirovnala k štrikovaniu. My sme viedli rozhovor a tak štrikovali spoločný sveter poznania. A keď jednej vypadli z rúk ihlice a začali jej utekať očká, tak druhá jej pripomenula, ako ten vzor vyzerá, kedy je hladko a kedy obratko. Že sa vlastne nestratila, len na chvíľku pozabudla. Odvtedy sme si osvojili taký špeci slovník: Haló je tam kamarátka na telefóne? Pomóc potrebujem trochu rozumu, potrebujem zálohu! Veď aj každý IT-čkár vám povie: Musíš mať zálohu, lebo keď stratíš dáta, môžeš ísť do kelu!
Časom sa k nám pridali ďalšie skvelé kamošky a tak je vzor na svetri zložitejší, pestrejší a záloha zo zálohy ešte istejšia.
Resumé
Život nie je „peříčko“ a prináša všeličo, ľahko sa dá v chaose stratiť a ľahko sa dá na vlastnú oporu zabudnúť. Je na nezaplatenie mať niekoho na blízku, kto vám slovom pripomenie vaše vlastné prachom zapadnuté pochopenie…a tomu sa hovorí upgrade na živote. Neľutujte preto čas ani námahu na vytvorenie zálohy v sebe aj v druhých, lebo aj zdanlivo nenápadná pripomienka môže podporiť zdravie, radosť aj chuť žiť.
P.S. Či už sa budete rozprávať cez telefón alebo počítačové aplikácie aj tak je najlepší rozhovor z oka do oka a z huby do ucha a naopak. Budete sa nielen vidieť a počuť ale aj vnímať pocitom a to je to o čo tu ide.