Milujem ženy (a autá, motorky, mobily a počítače…). A, samozrejme, želám si, aby ženy milovali mňa.
Je to taký nerovný boj, ktorý nedokážem vyhrať. Je to niečo v zmysle: „Majte ma radi!“ Kam sa hrabe pizza, že?
Čas od času mi občas niekto povie, že by chcel byť na pár hodín, dní, týždňov tým druhým pohlavím. Niektoré, viac či menej zúfalé, reprezentantky krajšej časti ľudstva mi už párkrát povedali, že by chceli byť chlapom furt a na furt.
Je to naozaj až také zlé? Je to naozaj až také zúfalé? Žijeme naozaj také odlišné svety?
Alebo žijeme ten istý matrix? Len ináč vyzerá z pohľadu „baterky“ a ináč z pohľadu stroja. Ale baterka by nevznikla bez stroja a stroj by bez napájania batérie nemohol existovať.
Píšem to jednoducho ako chlap. Zopakujem, rozoznávam osem farieb, dobré a zlé jedlo, čisté a špinavé prádlo. Podobne ako vy, milé dámy, rozlišujete červené a bielo auto, svieti, nesvieti, štartuje, neštartuje, nabíja, nenabíja. A, samozrejme, je medzi nami kopec mužov a žien, pre ktorých platí opak alebo kombinácia, alebo niečo úplne iné. Lebo nič nie je čierne ani biele. Dokonca som sa dozvedel, že čierna neexistuje. Lebo každý predmet, ktorý vidíme farebne, vidíme preto, že odráža nejaké spektrum svetla.
Takže čierna nie je nikdy čierna, ale je to nejaká zmes tmavomodrej, hnedej… a viac som si nezapamätal. Pre mňa čierna je proste čierna.
Viete, aké ťažké je milovať niekoho, kto sa nedíva na svet vašimi očami?
V práci, pred rokmi, nám ráno rozprávala kolegyňa tento príbeh:
„Včera som zažila najromantickejší deň svojho života,“ usmievala sa od ucha k uchu a celá žiarila. „Neuveríte, ale po dvadsiatich rokoch manželstva ma môj manžel prekvapil tak, že budem na to spomínať do konca môjho života.
Takže…“, nadýchla sa, „včera ma vyzdvihol v práci. Ale nie tak bežne ako to robí,“ kývala demonštratívne zdvihnutým ukazovákom, „že sedí v tom svojom starom, zadymenom tedeíčku, počúva nahlas rádio a čaká, kedy prídem k nemu na parkovisko. Vôbec nie! On ma včera čakal s malou kytičkou kvetov rovno pred dverami do práce,“ na chvíľku urobila pauzu a zadívala sa na nás. „Ja som zišla dole schodmi a on tam proste stál, trošku rozpačito sa usmieval a v ruke držal kvety.
Na privítanie ma pobozkal na líce a navrhol mi, aby sme sa šli prejsť domov cez mesto, keď je tak krásne. Ponúkol mi svoje rameno, a obaja sme kráčali vedľa seba bok po boku stredom mesta,“ prechádzala sa po kancelárii a ukazovala nám ako sa s ľahkosťou špacírovali. „A vtom, neuveríte!“ dvihla hlas aj obočie. „Zastal pred tou toskánskou reštauráciou a opýtal sa ma, či nezájdeme na večeru? Chápete? Po toľkých rokoch! Kvety. Prechádzka. Večera. Radostne som súhlasila a tešila sa, že nemusím variť. A tam sme mali trojchodové menu.
Ľudkovia, žiadne, že vyberaj podľa ceny. Ja som si smela dať čokoľvek. A keď som troška váhavým tónom povedala, že by som rada víno, on povedal, že akékoľvek. Chápete?“ usmievala sa a my sme tíško závideli. „Ale to nie je všetko,“ uviedla nás do pozornosti zvýšeným tónom. „Zaplatil a dal skoro dvadsať eur tringelt! A šli sme ruka v ruke domov.
A tam,“ nadýchla sa, „tam ma doma čakali sviečky. Ľudiaaaa, ja som toľko sviečok pokope ešte nevidela,“ a my sme toľko nadšenia v jej hlase za roky spolupráce nikdy nepočuli. „On ich jednu po druhej zapaľoval pripraveným elektrickým zapaľovačom a viedol ma priamo do kúpeľne. Všade romantika. Napustil vaňu, zapálil hádam 50 sviečok, z mobilu pustil valčík a my sme tancovali a vyzliekali sa uprostred kúpeľne v žiare sviečok,“ na chvíľu sa odmlčala a my sme neveriaco krútili hlavami a závideli.
„Mali sme romantiku vo vani plnej peny a potom ma vzal do náručia a odniesol priamo do spálne a milovali sme sa tak dlho, tak dlho, predlho,“ zasnene stíšila hlas. „A potom, keď sme skončili, sme sa do polnoci vyše hodinu rozprávali v objatí.“
Tento príbeh si budem pamätať do bodky.
Celý deň mi vŕtal v hlave a miešala sa vo mne závisť a nepochopenie, prečo to ten Fero (volajme ho tak), takto, po rokoch spolunažívania…?
Večer sme boli s chlapmi na pivo a prišiel aj Fero. Skormútený a nešťastný.
„Feri, čo sa ti stalo?“
„Ale, chlapci moji, ani sa nepýtajte. Na včerajšok nezabudnem do konca života!“ povedal ticho. „Ja, debil, som bol lenivý si vybaviť inkaso na elektrinu, tak som si dal len trvalý príkaz a nechal som ho na rok a včera som zistil, že už tri mesiace neplatíme elektrinu. Ráno došiel chlapík pred dom, dal mi do ruky papiere, precvakol plombu a odpojil elektromer. Skoro ma porazilo,“ zvýšil hlas. „Snažil som sa dotelefonovať do elektrární, prosil ich, že okamžite zaplatím, že vyplatím, že sa stal omyl, že nie som neplatič, že mi posielali výzvy na zlú adresu…
A oni, že hej, veď dobre, fajn, ale jedna vec je fakturačné a druhá vec je technik,“ odpil si z piva a poriadne nahlas tresol pohárom o stôl. „Nedalo sa to vybaviť! Že možno do dvoch dní! Kým som sa spamätal, doma potopa a smrad z chladničky! Dve hodiny som ratoval, čo sa dalo.
A keď som ako-tak všetko dokončil, šiel som kúpiť do obchodu nejaké baterky a sviečky na večer. A taký nervózny som bol, že som neubrzdil na križovatke a tak som rozdrbal auto, že policajt nevedel, či má na mňa kričať, alebo spoločne so mnou plakať.
Fakt som plakal ako malý chlapec.
Dve hodiny som strávil na tej križovatke. Auto odtiahli do servisu,“ smutne povedal, zahľadel sa na stenu nad mojím ramenom a znova si odpil z piva. „Ako ja toto poviem žene?“ pozeral sa na nás a hľadal oporu v našich zarastených tvárach. „Šiel som ju vyzdvihnúť z roboty pešo. Ja, netrénovaný, štyri kilometre! Spotený jak také prasa! Zastavil som sa v Bille, kúpil si najlacnejší sprej, aby som sa osviežil a pri pokladni mali také robené malé kvety.
Hovorím si, dnes toľké výdavky, že jedna kytička hore dole,“ súhlasne sme prikyvovali hlavami a premýšľali, kedy sme naposledy kúpili kvety. „Manželka zišla dole, akonáhle zbadala kvety, ožila, chlapi, jak mladica! By ste nechápali. Automaticky sa na mňa vrhla a ja som ju pobozkal na líce jak pred rande. Aby som zakamufloval, že namiesto cesty domov ľudovým vozidlom pôjdeme pešo, tak som jej nenápadne navrhol prechádzku.
Absolútne neprotestovala a rovno sa do mňa zavesila a poďho cez stred mesta. Celý čas niečo hovorila a ja som len prikyvoval a spriadal plány na večer, že ako vysvetlím, čo sa stalo. Nejak spomalila pred tou talianskou reštikou a tak som ju pozval na večeru. Domov sa mi veru nechcelo. A ona, najdrahšie jedlá, tri chody! Chápete? Dve hodiny sme tam sedeli a keď sme dojedli a dala si zákusok za tri päťdesiat kus a k tomu dve deci červeného za štrnásť, ja som absolútne rezignoval.
Keď som platil, nejak som si to z tých nervov zle zrátal a nechal som čašníkovi dvadsať eur tingelt!“ skoro mal slzy v očiach, keď to povedal a dopil zvyšok piva v pohári. Kývol na barmana a dvihol prázdny pohár. „Chlapi, na toto jedno pivo nestačí. A to nie je koniec. Domov sme prišli za šera, ja všade pripravené sviečky a nový elektrický zapaľovač. Za žiadnych okolností si nesmie všimnúť že nejde elektrina!
Rovno som ju tlačil nenápadne do kúpeľne, že čo najskôr zmyjem celý deň zo seba. A nejak nechtiac som prepol sprchu na batériu a začal napúšťať vaňu. Ona pridala penu a začala sa vlniť. Asi mi preplo,“ vzdychol si, „a pustil som na mobile jedinú skladbu, ktorú tam mám, nejaký valčík! A ona začala so mnou tancovať. Vo vani sme boli asi pol hodinu. Poviem vám, konečne relax! A potom rovno do spálne,“ vzdychol si.
„Chlapci, ja z toho stresu, jak som sa snažil, tak som sa snažil, ja som myslel, že sa neurobím, že to nedám, že to nebude mať konca kraja. A keď sa mi to asi po pol hodine podarilo a odkväcol som vedľa nej, ona sa do mňa zasekla, celého ma obkolesila a asi do pol noci sa jej nezavreli ústa. Najhorší deň môjho života…“
Je to naozaj až také zlé? Je to naozaj až také zúfalé? Žijeme naozaj také odlišné svety?
Zanechajte autrovi odkaz alebo komentár tu: https://www.facebook.com/40plus.sk/posts/1342911829375706
Korektúra: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus
