Klienti sú v zariadení vlastne na doživotie, ich pôvodný domov (hoc i najnablýskanejší) navždy stratia…

Život v domove pre seniorov – klienti pôvodný domov navždy stratia…

Valéria Ovsánková sa ozvala v komentári pod statusom, keď sme písali o téme starnutia. Rozpísala sa a ja som ju poprosila, keďže má skúsenosti s prácou so seniormi v zahraničí, aby mi napísala o téme viac. A Valéria napísala. Text by mohol ísť von na jedenkrát, ale zišli sa tam dve silné témy. Jednou je samotný život v domove pre seniorov a prežívanie starkých a druhou témou je eutanázia, ktorá vo Švajčiarsku možná je. Rozhodla som sa preto, že text rozdelím na dva články. Valérii ďakujem za ochotu podeliť sa…

Ako vyzerá život v domove pre seniorov vo Švajčiarsku…

Na prvý pohľad atraktívne a lákavo. Keď si príbuzní pozrú prospekty, aké ma natlačené každé zariadenie, zdá sa to ako dlhý pobyt na dovolenke. Pretože, samozrejme, z 80 % sú to príbuzní (deti, vnuci), ktorí rozhodujú, kam svojho príbuzného v seniorskom veku umiestnia. On sám už väčšinou o tomto rozhodnúť nevie, nehovoriac o organizačnej stránke. Samozrejme, existujú aj seniori (tí mladší, cca 70 – 80 r.), ktorí sa dobrovoľne vedome rozhodnú presťahovať do zariadenia, ale tých je málo.

Väčšina seniorov sa najlepšie cíti doma…

Samozrejme, všetky DD chcú klientov motivovať, aby si vybrali práve ich zariadenie, pretože je to veľký zdroj príjmov. Klient dostane buď izbu, alebo apartmán, so starým alebo novým nábytkom, sám alebo so spolubývajúcim – všetko podľa jeho solventnosti. A akýkoľvek nadštandard si musí priplatiť. Kto si napr. kedysi počas života platil vyššiu zdravotnú poistku (výška vo Švajčiarsku je voliteľná) a sociálne odvody (mal vyšší príjem), môže si dovoliť drahšiu starostlivosť.

Napr. existuje tzv. 1:1 starostlivosť, tzn. klient má 1 člena personálu 24 h vždy len pre seba, ale toto si iba málokto môže dovoliť.

Štandardy…

Medzi štandard okrem základnej starostlivosti (aj podľa zdravotného stavu, resp. stupňa ošetrovateľskej starostlivosti) patria aj rôzne voľnočasové aktivity, štruktúrovaný program, ktorý má vyplniť čas klientom, ktorí sú ešte mentálne natoľko spôsobilí, že si to dokážu užiť.

Navždy…

Klienti sú v zariadení vlastne na doživotie, ich pôvodný domov navždy stratia – keďže sami v ňom už nie sú schopní fungovať, celý ich životný priestor sa výrazne zmenší – všetky predmety, ku ktorým sa viažu celoživotné spomienky, majú často hodnotu len preňho, a keď sa musí vysťahovať, musí zredukovať obsah svojho pôvodného domova na 1 miestnosť. Musí si vybrať, čo si vezme so sebou (fotky rodičov, súrodencov, svadobné, fotky detí, keď boli malé, nejaké spomienkové predmety, albumy, atď. atď.)

Málokto si uvedomí, že za celý život sa toho nazbiera neúrekom. Obrazy, nábytok, plné skrine šiat, obuvi, riad… toto všetko tvorilo tomuto človeku domov po celé desaťročia. A 90 % tohto všetkého sa musí jedného dňa vzdať, keď príde sťahovacie auto a vezme všetko navždy preč… Pretože toho už nebude toľko potrebovať, riad už nepoužije, šaty už nevynosí… takéto veci si človek neuvedomí, kým sa ho to netýka.

Toto všetko je nesmierne psychicky náročná zmena v živote starého človeka

Ide len dožiť do nejakého domova – hoci aj najnablýskanejšieho. To je realita. Starý človek toto všetko cíti, prežíva a necháva si to pre seba, pretože o takýchto veciach sa nahlas akosi s nikým nehovorí. To sú tie neprenosné zážitky v živote, ktoré človek pochopí väčšinou, až keď sa v tejto situácii sám raz ocitne. Ja sa nad týmto niekedy zamýšľam, keď si pozriem staré zažltnuté fotografie v izbách klientov… ako ten čas a celý život naozaj preletí. A čo z neho zostane.

Človek desaťročia hromadí veci a ako to celé po pár desaťročiach úplne stratí význam.

Ostane 1 izba. Ak ste bohatý, tak apartmán. A ste v ňom 3/4 času sám. Zvyšok času s personálom. Príbuzní prichádzajú nakrátko, posedia pri káve, nezvyknú sa zdržať dlho. Iní neprichádzajú vôbec. Tento boj si každý starý človek bojuje vo svojom vnútri sám.

V tejto situácii už naozaj mnohí starí ľudia nevidia veľkú motiváciu tu byť ešte dlho. Všetko, čo malo v ich živote význam, je preč a vedia, že navždy. Ako to brať pozitívne? Neviem…

Ako ich držíme pri živote?

Predovšetkým sa vďaka lekárskej starostlivosti držia dlhé roky pri živote fyzicky. Vďaka liekom na všetky sprievodné diagnózy spojené so starnutím (obehový systém, cukrovka atď.) žijú ľudia v priemere aj o 20 rokov dlhšie ako kedysi. Teraz… žijú.

Žijem vo Švajčiarsku, kde sa realizuje aj eutanázia, a mám aj pár osobných skúseností s klientmi, ktorí sa takto rozhodli.

O téme eutanázia nabudúce…

Kto je Valéria a prečo sa rozhodla pracovať vo Švajčiarsku?

Som vo Švajčiarsku 6 rokov a prišla som sem spolu s mojím vtedy 12-ročným synom – výhradne z finančných dôvodov. Ako osamelej matke to bolo na Slovensku stále ťažšie a vedela som, že práve s mojou profesiou môžem mať inde lepšie možnosti. Môj syn, hoci bol dieťa, ma v tom užasne podporoval, dodával mi optimizmus a radosť (keby nechcel ísť on, nešla by som nikam). Bol a stále mi je veľkou oporou.

Pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková