Zuzana Almáši Koreňová: Bábky, ktoré liečia dušu

Zuzka na svojom blogu na záver sekcie O MNE píše: Sama som prešla cestu, vďaka ktorej teraz učím ľudí, ako sa môžu cítiť lepšie, sebavedomejšie, slobodnejšie. Na základe vlastných skúseností u seba samej, u mojich klientov, známych, účastníkov seminárov a prednášok už viem, AKO to robiť, aby sme dosahovali úspech v každej životnej oblasti. Vďaka efektívnym stratégiám dokážem pomáhať aj druhým ľuďom dosahovať rýchle a efektívne zmeny, komunikovať so sebou tak, aby dosahovali prosperitu vo vzťahoch, zdraví, čase aj financiách. Som rada, že som sa s ňou mohla porozprávať.

Zuzanu som si všimla ako inteligentnú ženu s vlastným názorom. Pôsobí originálne. Potom som zaregistrovala, že vyrába bábky. Hneď na to som našla informáciu, že píše knihy. Kto vlastne je a čo ju formovalo? Aj na to som sa spýtala Zuzany Almáši Koreňovej.

Zuzka, čo vás najviac v živote ovplyvnilo a vďaka čomu ste dnes tam kde ste?

Môj život a smerovanie najviac ovplyvnili moji rodičia, starí rodičia a moja dcéra. Ako štvorročná som už mala zažité domáce násilie, keď môj biologický otec mlátil a psychicky týral moju mamu. Nie raz sme sa pred ním skrývali u susedov v skrini. Keď sa vrátim v čase, presne si spomeniem na detaily, keď sme s mamou po ich rozvode išli bývať inde. Neskôr sa moja mama opäť vydala a ja som dostala skvelého ocka (tak som ho volala) a v ôsmych rokoch aj súrodenca.

Ocko čoskoro umrel na rakovinu pľúc a o tri roky na to za ním odišla aj naša mama. Pár dní pred 36 narodeninami. Ešte nikdy a nikde som to verejne neodhalila, až teraz prvýkrát, že sa vlastne upila k smrti. Posledné tri roky bola veľmi nervózna, výbušná, kričala a takmer všetko som si odnášala bitkou. Nechápala som, ako sa z milujúcej a milovanej mamy stala žena, ktorej som sa denne bála. Nezvládla stratu milovaného partnera a dve deti sme na ňu asi boli veľa.

Veľmi dlho som jej to nevedela odpustiť. Miešali sa vo mne pocity veľkej straty, samoty, hnevu, odporu. lásky k nej aj odhodlania, že ja takto žiť nechcem a budem žiť inak.

Vychovali nás starkí (rodičia mojej mamy) a s odstupom času si často uvedomujem, ako som si vtedy vydýchla, keď sa začali oni o nás starať s maximálnou láskou, v pokoji, bez kriku a bitiek. Už vtedy som vedela, že taký model výchovy a spôsob života sa mi páči viac. Vyrastali sme v podnetnom prostredí. Spoločne sme veľa tvorili a ja som sa od starkých veľmi veľa naučila.

V mojich tridsiatich šiestich rokoch som svojej mame odpustila po istom, veľmi silnom osobnom zážitku. To už som vychovávala svoju jedinú, milovanú dcéru, ktorá sa mimochodom obrovsky podobá na moju mamu. Stále, aj keď už je dospelá, dostáva veľa lásky, rešpektu a úcty.

Keď to môžem zhrnúť, veľmi rýchlo som sa naučila chápať a definovať si, čo nechcem a namiesto toho, čo naopak chcem. To ma posúva stále ďalej.

Ak by som požiadala, že chcem počuť 5 najdôležitejších vlastností Zuzany Almásy Koreňovej – čo by to bolo?

Tu sa odvolám na svojich priateľov a známych, ktorí o mne hovoria, že som spravodlivá, priama, vyrovnaná, veselá, zásadová 🙂

Prečo ste chceli ísť na pedagogickú? Čo vás najviac lákalo?

Najskôr som chcela byť smetiarka, lebo odmalička rada objavujem, hrabem vo veciach a vymýšľam, na čo by sa mi to hodilo. Asi v piatej triede na základnej škole som chcela byť archeologička, ale keďže som bola silná alergička na prach a pele, tak som to dobrovoľne zamietla. A na pedagogiku som chcela ísť z troch dôvodov

1. Môj starký aj starkej brat boli učitelia, ktorých mali žiaci aj dospeláci veľmi radi, vážili si ich. Boli mojím veľkým morálnym aj ľudským vzorom. Chcela som byť ako oni.
2. Moja triedna učiteľka si na mňa po smrti rodičov „zasadla“ a dávala mi to patrične najavo. Trpela som, bola som z toho veľmi smutná, často som potajomky plakala a nevedela som sa brániť. Už ako čerstvá siedmačka som si povedala, že keď raz budem učiteľka, nikdy nebudem ponižovať žiakov alebo im akokoľvek strpčovať život. Chcela som si dokázať, že sa to dá.
3. Chcela som prekonať svoje limity a aj týmto spôsobom sa poďakovať mojim milovaným rodičom a starým rodičom.

Hoci som nevyštudovala učiteľstvo, viem, čo som vedela už na základnej škole – čokoľvek robíš, všetko je prioritne o ľudskosti a úprimnosti voči sebe samej / samému.

Venujete sa aj koučingu a NLP. Prezradíte nám viac?

Ja som skôr alternatívny typ. V zmysle, že na dosiahnutie cieľov či zmyslu života existuje mnoho ciest – každý človek má tú svoju a nikdy sa žiadne cesty presne neopakujú a so žiadnou inou nie sú rovnaké. Náš systém má rád normy a podľa nich zovšeobecňuje, kto sa má ako a prečo správať, obliekať, stravovať, nadväzovať vzťahy, v čo má alebo nemá veriť, koho uznávať a podobne. Tomuto som sa ja vždy bránila a robila som všetko pre to, aby som si vytvárala vlastné cesty aj za cenu, že sa môžem potknúť a padnúť.

Záleží mi na tom, aby som vedome niesla zodpovednosť za každé svoje rozhodnutie.

„Fascinuje“ ma, koľko veľa ľudí je naokolo, ktorí lepšie vedia, čo je alebo nie je pre mňa dobré. Deje sa to odjakživa. Niekedy som sa voči tomu nevedela postaviť a jasne povedať svoj názor tak, aby si to tí ľudia uvedomili. Začala som študovať Montessori pedagogiku, následne Mediáciu, Koučing a NLP. Všetky tieto alternatívy sú postavené na rešpektujúcej komunikácii a partnerskom prístupe. Bola som aj spoluzriaďovateľkou súkromnej materskej školy podľa Márie Montessori, ktorú som niekoľko rokov aj viedla.

Vždy som pracovala a stále pracujem s ľuďmi – s rôznymi vekovými aj sociálnymi skupinami. Vyslúžila som si označenie „uzemňovač“ : =)   Neuznávam direktívu a pasívne autority z pozície moci. Mám rada, keď sa ľuďom dávajú možnosti za predpokladu, že si uvedomujú zodpovednosť – hranice svojho správania. Som vďačná, že sa môžem neustále vzdelávať a rozvíjať tieto kompetencie. Vnímam, že vďaka nim je moja komunikácia stále na vyššej úrovni.

NLP je skratka pre Neuro (mozog) Lingvistické (jazyk) Programovanie – psychológia, ktorá vytvára súbor praktických metód, rôznych techník a komunikačných modelov. Vďaka nim sa každý, kto ich ovláda, naučí zvyšovať svoju pracovnú výkonnosť a svoj tvorivý duševný potenciál.

Tvoríte bábky. Vyzerajú pôsobivo. Čo vás k tomu priviedlo?

Ďakujem pekne za uznanie : )

V detstve som sa nehrávala s bábikami. Veľa času som trávila som svojou mamou – výtvarníčkou, neskôr so starkými. Starký bol ľudový rezbár a starká ovládala snáď všetky ručné práce. Keď som mala 11 rokov, boli sme s mojou mamou upratovať pivnicu a tam sme našli starú drevenú škatuľu so starými, ale krásnymi marionetami. Kto tento môj príbeh pozná, vie, že moja mama ma poslala škatuľu s marionetami vyhodiť do koša.

Tam sa skončil a zároveň aj začal „písať“ príbeh o mojich bábkach, ktoré poznáte dnes a stále sa aj tejto oblasti rozvíjam. Veľmi by som si želala, keby moja mama mohla vidieť, ako pokračujem v jej umeleckých šľapajach. Zistila som, že moje bábky robia radosť nielen mne, ale už aj vyše 1000 ľuďom na celom svete. Prvú bábku – alebo skôr torzo bez končatín som vytvorila v roku 2012.

Píšete knihy. Onedlho vyjde ďalšia. O čom tie knižky sú?

K bábkam som začala písať krátke charakteristiky a veľmi rýchlo sa z nich stali akoby osobné talizmany s osobným krátkym popisom. Chodia mi k nim silné spätné väzby, že odkiaľ viem ľuďoch, pre ktorých tvorím, také informácie, ktoré použijem do sprievodného textu k bábke. Na základe toho ma ľudia nabádali, aby som napísala aj dlhšie príbehy. Bola to pre mňa ďalšia výzva, lebo vždy som rada písala. A tak začali vznikať moje knihy.

Každá moja kniha sa týka spoločenských tém, o ktorých sa možno málo hovorí – rozprávky pre všetky deti od NULA do STO a viac rokov

– Vo svojej prvej knihe Remove Before Flight (v preklade Sňať pred odletom) som sa zamerala na životné príbehy svojich priateľov a známych, ktorí vo svojich životoch prekonali rôzne strachy, obavy a rôzne negatívne presvedčenia. Napríklad tréma, prispôsobenie sa životu v novej krajine, strach z nových príležitostí, atď. V každom príbehu vystupuje hlavný hrdina – PILOT. Názov knihy je heslo z leteckej terminológie a zároveň metafora k životu človeka – Staň sa pilotom svojho života.

– Moja druhá kniha Ela a jej kľúče k zázrakom je o mne, z obdobia môjho detstva, v čase približne od 3 do 13,5 roka života. Je to skutočný príbeh, ktorý som prežila a už dokážem sama rozprávať o tom, ako sa mi deti v škôlke posmievali za moje veľké uši. Citlivo rozoberám domáce násilie, keď otec bil moju mamu, rozvod mojich rodičov, nového partnera mojej mamy – môjho nového ocka, narodenie súrodenca, smrť mojich rodičov.

Dotýkam sa tiež sebalásky, sebavedomia, dôvery, férovosti a i. Kniha, aj keď sa môže zdať smutná, je napísaná citlivo, s láskou a poučne. Vystupujú v nej škriatkovia, ktorí Ele pomáhajú prekonávať smutné aj veselé životné situácie. V školách aj u mojich čitateľov má táto kniha vysoké hodnotenia.

– Moja tretia kniha Ela v divadle ŽIVOT je viac fantazijná a cez krásne bytosti sa rozprávkovo venujem úcte, pokore, odvahe, poruchám reči, etnicite, Aspergerovmu syndrómu, prílišnej pedantnosti, prílišnej naviazanosti detí na rodičov, láske v rôznych podobách, … Moji recenzenti o tejto knihe hovoria, že sú to rozprávkové skutočnosti alebo reálne rozprávky.

Máte životné motto? Alebo situáciu (vtipnú či k zamysleniu) o ktorú by ste sa radi s čitateľmi podelili?

Dcéra prišla za mnou, že sa s ňou mám ísť hrať. Pripravovala som sa na skúšku na VŠ, dcéra mala štyri roky, to už vedela, ako vzniká a vyvíja sa bábätko v brušku maminky. Povedala so jej, že potrebuje chvíľu počkať, lebo keď sa nepripravím, tak ma vyhodia zo školy. Zostala stáť a bezprostredne reagovala: „No, to sa sa radšej mohla obesiť na pupočnú šnúru!“

… Tam mi prišlo obrovské uvedomenie – buď vždy k deťom úprimná a ber na vedomie, že intenzívne vníma v súvislostiach : )

Toto sa niektorí dospeláci učia práve od detí.

Dcéra si pamätá túto situáciu a teraz sa na nej spolu smejeme. Je už dospelá a keď príde domov, stále sa stáva, že sa k nám šuchne do postele a dlho sa rozprávame, smejeme, spomíname…

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

FOTO: Archív Zuzana Almáši Koreňová