Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Čo je folklórne, je momentálne hit. A často bez ladu a skladu. Nedávno ma pobavil príspevok na sociálnej sieti, kde odborníčka vysvetľovala, že mnohí „podnikatelia“ a „ milovníci tradičných ornamentov“ ponúkajú rôzne výrobky nevediac, že vyrábajú a ponúkajú poľské vzory. Znalcom slovenskej folklórnej ornamentiky stoja často vlasy dupkom, keď vidia, kam všade, ako a aké vzory sa pchajú.
Jednou z tých, ktorým stačí pohľad na výšivku či kroj a hneď vie, odkiaľ pochádza, je ZUZANA TAJEK PIEŠOVÁ. Korene má v Čičmanoch, vyrástla a žije v Bratislave, ale často ju stretnete na potulkách po Slovensku. Má vzácny talent, dokáže precízne a s láskou zreštaurovať staré kroje a výšivky.
Zuzka, čo hovoríš na folklórny boom, ktorý tu posledné roky máme? Kam sa pohneš, všade niečo „ľudové“. Tričká, poháre, peňaženky, púzdra na okuliare, detské oblečenie, šperky…Niečo je pekné a vkusné, ale číha na nás aj veľa balastu. A nie za málo peňazí …
Na jednej strane je dobre, že sme sa konečne spamätali a „pustili“ folklór do bežného života. Aby sme vnímali, že je tu, a že tradícia patrí k súčasnému, prítomnému životu. Lenže, ak sa niečo stane hitom, dostane sa to zrazu do polohy valcovania. Z toho, čo by sme si mali vážiť a ctiť, sa stáva iba plevel. Zrazu je každý druhý folklorista, kŕčovito zháňajú krojové súčasti, s návrhármi, grafikmi, obchodníkmi sa roztrhlo vrece. Je to ako splachovacie WC – veľa hluku, ale obsah, podstata uniká… celebrity, ktoré by v minulosti nezavadili ani o krojovú stuhu, sa teraz na rôzne podujatia obliekajú do kroja, a tak to aj vyzerá. Ustrojenosť mimimálna, resp. často žiadna…
Kroje a ich súčasti sa objavujú naozaj v kurióznych súvislostiach. Predmety bežnej spotreby, na ktorých sa používajú tradičné vzory sa premnožili. Mne vyrazil dych dizajn verejných WC na jednej diaľničnej pumpe, ktorý mal evokovať čičmianske chalupy. Čo teba najviac „vytočilo“ ?
Vytáča ma hlavne diletantstvo a rabovanie ornamentov vo voľných internetových fotobankách, bez ladu skladu. Trh je zamorený poľskými, maďarskými, škandinávskymi ornamentmi, a k nim stotožnené Slovensko. Vyrobiť tričko, z ktorého sa na vás díva škandinávske srdiečko a hneď pri ňom nápis „Som hrdá Horehronka“, považujem za veľmi nezodpovedný prístup zadávateľov voči grafikom, ale nakoniec i voči samotným zákazníkom. Je naozaj veľmi málo firiem, firmičiek či grafikov, ktorí k tejto téme pristupujú zodpovedne. Pracujú s dokumentáciou, študujú a nevykrádajú ornamentálne autorské kompozície svojim kolegom. A o čiernom mori ´čičmanských´ vzorov, o tom by som mohla napísať román…
Skonštatovali sme spoločne, že prevažná časť tejto módy je dosť povrchná, bez hlbších základov, bez vedomostí a orientácie v problematike. Iba biznis, lebo to práve ´letí´. Ako by si si predstavovala ideálny stav? Je to, samozrejme, najmä o tom, aby sme cítili zdravú národnú hrdosť, a tá sa, paradoxne, momentálne príliš nenosí. Kto povie o sebe, že je hrdý Slovák, je minimálne podozrivý.
Ako vravím vyššie, s folklórnou módou sa doslova roztrhlo vrece. Návrhárov, čo vymýšľajú ´folkloroidné´ a ´akožekrojové´ modely je ako maku. Ale tých, čo problematike aj rozumejú, je ako šafránu. A tak to aj vyzerá v móde a konfekcii. Nacapkať ornamenty, opäť zaplaviť konfekčný trh cudzorodou ornamentikou, a ešte k tomu pridať vence a čelenky, akoby vykradli pohrebné a aranžérske služby! Kto pracuje s ľudovým materiálom a rozumie odievaniu, ale popri tom aj študuje ľudový odev a ornamentiku, to sa odrazí na skvelých nápadoch, alebo kombinácii bežnej, súčasnej konfekcie s krojovými súčasťami.
A k tej národnej hrdosti …Na to neviem dať jednoznačnú odpoveď. Tí čo ju od prírody mali, tak si ju možno utvrdili. Tí vnímavejší, ktorí sa možno predtým o to veľmi nezaujímali, si túto tému možno viac zrovnali v sebe, a zdravé národné povedomie nadobudli…. No určite sa to nedá povedať o obchodníkoch, čo sa podieľajú na chŕlení „folklórnych“ produktov. Tým ide len o zisk a zarobok. Momentálny, a toho času už nezdravý boom im slúži iba na to, aby zarobili. A je im jedno, že predávajú kadečo, mirnix dirnix, keď majú aj klientelu, ktorá sa riadi podla momentálneho stavu „in“ a „cool“, a kĺže iba po povrchu.
Presne tak. Mnohým je jedno, že nosia tričká s poľským ornamentom, vôbec nepoznajú naše, slovenské. Ty si známa tým, že krojové súčasti nosíš v bežnom živote, kombinuješ ich s normálnym oblečením. Biele tričko a krojová sukňa, alebo rifle a krojová blúzka. A bez čepca som ťa tuším ešte ani nevidela… Máš aj pekné príhody na túto tému, prezraď …
V kroji, alebo kombinácii krojových súčastí a bežnej konfekcie chodím už veľmi dlho, bez ohľadu, čo sa teraz deje. Keď som šla do Strážnice a stála som v kroji na zástavke, skupinka výrastkov ma chcela zbiť. Bola som im asi podozrivá :-).V Prievidzi sa ma jeden pán na autobusovej stanici opýtal, z akej som sekty. Keď idem s kamarátom na výskumy a návštevy po Slovensku, obaja sme oblečení v krojoch, aj policajti prižmúria oko pri drobnom priestupku, aj keď chodím s disciplinovaným šoférom :-). A kroj mi otvoril dvere aj do kabínky rušňovodiča, lebo železnica a vláčiky, to je tiež moja veľká záľuba.
Veľkým problémom je aj to, že sa vzácne kroje vyvážajú do zahraničia. Dalo by sa tomu nejako zabrániť, aby sme si ochránili dedičstvo predkov?
Máš pravdu, šmelina s krojmi sa tiež dosť rozmohla. Vykoreniť sa úplne nedá, no dá sa eliminovať postojom k odkazu našich predkov. Že v obciach ľudí upozorníme na špekulantov a nevyhlasujeme dedinským rozhlasom, že prišli vykupovať kroje do súborov. Na 100% je to klamstvo. Kto nepotrebuje kroj, nech ho ponúkne priamo členovi miestneho folklórneho súboru, alebo komu chýba a chce si ho obliekať. Často sa stane, že kroj danej obce sa objaví na druhom konci republiky. Za pomoci mojich kamarátov som vliekla moravské krojové súčasti patriace ku krojom z obce Kyjov, až zo spišskej goralskej obce Ždiar. A zasa napríklad ždiarsky kroj, ktorý príležitostne nosím, sa našiel v Košiciach, kde štyridsať rokov ležal v pivnici.
Len tak čisto hypoteticky-chcela by si žiť pred dvesto rokmi?
Ako sa to vezme… To obdobie muselo byť veľmi ťažké. Ľudia si väčšinu života museli zháňať a dorábať ťažkou prácou na jedlo a živobytie, trpeli chorobami, mali veľa detí. Jednoduchí ľudia sa mali museli poriadne oháňať. Jednoznačne pozitívne ale bolo, že žili viac v súlade s prírodnými zákonmi a nepoznali stresy, čo zažívame my dnes. Kedže žijem tu a teraz, asi to tak malo byť. Odkaz našich predkov si nesiem v srdci. A hrdo!
Rozhovor pripravila: Monika Macháčková
Foto: Martin Habánek a archív Zuzany Tajek Piešovej