Spojili nás paličky
Spojili nás paličky na jednej obyčajnej podvečernej prechádzke v lese. Na prvý pohľad nič výnimočné, no ja som sa po tomto stretnutí výnimočne cítila.
Kráčala som s turistickými palicami do strmého kopca za sídliskom, keď ma oproti míňali starší manželia – tiež s paličkami.
„Ale sa vám o ne dobre opiera, však?“ oslovila ma pani s úsmevom. Zastavila som. Pani trafila do čierneho – prechádzky s palicami som si nevedela vynachváliť a bola to pre mňa vďačná téma na rozhovor.
„Áno, precvičí to celé telo,“ súhlasila, keď som vyjadrila svoje nadšenie.
Chvíľu sme si hrkútali a ja som si všimla, že obaja sú starší, než sa mi zdalo z diaľky. Zložila som im poklonu za to, že vo svojom veku vyjdú ten strmý kopec. Takýto kopec dá zabrať aj mne, hoci sa stále hrdo považujem za športovkyňu.
To sa už pripojil do debaty aj starý pán. Keď poznamenal, že má 96 rokov, padla mi sánka. Trochu s humorom, trochu melancholicky dodal, že on je tu už zbytočný a vlastne nadsluhuje.
V tom som s ním rozhodne nemohla súhlasiť. Krútila som hlavou: „Nie, to určite nie ste. Už len to, že vás tu stretávam v takejto kondícii, je pre mňa úžasné. Ste dôkazom, že sa to dá.“
Vôbec sa mi nechcelo s nimi rozlúčiť. Títo ľudia boli pre mňa niečím nesmierne zaujímaví. Stáli sme v kopci na lesnom chodníku a rozhovor prirodzene plynul.
Bavili sme sa o jari, o vôňach lesa, o medveďom cesnaku aj o tom, aké je to šťastie mať takýto kus prírody hneď za domom. O tom, ako sa nám tu dobre žije a ako to tu máme radi.
Medzi rečou som sa dozvedela, že pán je emeritný profesor psychológie a jeho manželka je bývalá učiteľka.
A keď mi s úsmevom prezradila, že ona má 91 – a to si pamätám presne, ostala som opäť bez slova. Hádala by som jej maximálne 75.
Možno ich tiež pobavilo moje úprimné očarenie, preto so mnou ostali tak dlho. Mohlo by sa zdať, že to bol len povrchný neosobný rozhovor, no ja som mala pocit hlbšieho prepojenia. Cítila som, že tú lásku k zemi, k prírode a k tomuto miestu máme podobnú.
O pár týždňov som ich stretla opäť. Zhruba v rovnakom čase, približne na tom istom mieste. A hoci som to neplánovala, opäť sme zostali stáť …a pokračovali v rozhovore.
Len letmo som vnímala ľudí, ktorí nás obchádzali a zdravili: „Dobrý deň“, „dobrý deň, pán profesor“…
Už sme boli ako starí známi. Rozprávali mi, aký je podľa nich pohyb dôležitý pre zdravie a dlhovekosť (ak nie najdôležitejší) a ako sa oni hýbali celý život. Už ako deti, keď každý deň dochádzali dlhé kilometre do školy. Na to pani učiteľka dodala: „Vždy keď sa ma doktorka opýtala, čo ma vyliečilo, tak som jej povedala MOTYKA.“
A pán profesor dodal: „Viete, my sme sedliaci. Vyštudovaní sme obaja, ale pochádzame zo sedliackych rodín. A to nám zostalo celý život.“
Áno, musím povedať, že to mám podobne nastavené i ja. Vo svojom veku už dobre viem, čo mi robí dobre, čo mi pomáha a uzdravuje – práca, pohyb, čerstvý vzduch…
Trochu sme i zvážneli miestami, keď pán profesor spomenul, že i dobré vzťahy treba mať a aké dôležité je odpustiť a nedržať v sebe zlosť, krivdu a chuť po pomste…a jeho pani dodala: „A vedieť veci prijať, to je tiež veľmi dôležité.“
Výborne sa dopĺňali, naozaj. Nemala som čo dodať, len ticho s nimi súhlasiť. Oni tie životné lekcie zjavne zvládli na jednotku.
Toto sa stalo na jar tohto roku. Prešlo leto a odvtedy som ich už nestretla. Ale teším sa, že ich niekedy opäť stretnem… a budeme pokračovať. Určite bude o čom.
Autorka: Luba Bolvanská