Ako mám pocit, že sme zabudli diskutovať…
Po mesiaci, strávenom „na rodnej hrude“, som naspäť v Brne a postupne analyzujem svoje dojmy z pobytu na Slovensku. Zažila som toho za ten mesiac hodne… tri týždne som sa liečila v kúpeľoch Trenčianske Teplice a následne strávila týždeň v Bratislave, kde som točila Lužifčáka, mala stretnutie s Martinou zo 40plus – pozri foto – a okrem toho absolvovala niekoľko ďalších súkromných a pracovných stretnutí.
Nuž, a v rámci nich som zistila, že po roku pandémie a prakticky len online komunikácie som nielen ja, ale aj veľa iných ľudí, jednoducho zabudli ako diskutovať…
V kúpeľoch na diskusiu veľmi priestor nebol… pán, približne v mojom veku, sediaci vedľa mňa pri stole v jedálni, začínal každý obed alebo večeru (na raňajky som nechodila) dôležitou informáciou, že si bol práve… „vymáčať guľky“. Občas ju doplnil vzdychaním, ako bolo za socializmu dobre, s čím súhlasil mohutný pán oproti, ktorý si nás pre zmenu považoval za nevyhnutné informovať, koľko pív a akej značky mal pred daným jedlom a koľko plánuje po ňom – množstvo letných terás v meste poskytovalo naozaj bohatý výber.
Ani sused vo vedľajšej izbe nebol vhodný partner na diskusiu, bol totižto neuveriteľne ukecaný a ľudovo povedané „huba sa mu nezavrela“ od rána do večera, takže som sa po neplánovanom vypočutí celej rodinnej, firemnej aj zdravotnej anamnézy radšej zatajovala na izbe a tvárila sa, že tam vlastne vôbec nie som…
Na stretnutia v Bratislave som sa tešila o to viacej…
Mala som v pláne bývalých spolužiakov, bývalých študentov, ľudí z umeleckej branže, ale aj novinárov na dohodnuté rozhovory. A tu to prišlo – zrazu som mala pocit, že je veľký rozdiel medzi komentovaním na FB a schopnosťou logicky argumentovať a obhájiť si svoj názor v zmysluplnej diskusii.
Treba priznať, že nielen slovenská spoločnosť je neuveriteľne rozdelená, ale polarizácia je zjavná všade vo svete. Mám stále rodinu v Anglicku a priateľov prakticky po celom svete a tak mám množstvo informácií, takrečeno „z prvej ruky“.
Dôvodov na polarizáciu je hneď niekoľko…predovšetkým pandémia – testovať, netestovať, očkovať, neočkovať, cestovať, necestovať a podobne, potom názory na opatrenia vlády – slovenskej aj ostatných vo svete, na priority ekonomiky, na úroveň služieb, na kontroly na hraniciach (mimochodom, ani pri ceste tam, ani naspäť nebola na česko-slovenských hraniciach živá duša a nikto nás nekontroloval, aj keď syn sa bol dal dať pre istotu otestovať a ja som už dvakrát zaočkovaná).
Tém na diskusiu naozaj bohato, ale len zriedka zaznelo: „Podľa môjho názoru… ja si myslím… som o tom presvedčený…“ a podobne. Väčšinou sa argumentovalo v štýle: „Čítal som o tom niekde… na FB bolo uverejnené… v novinách bolo napísané… ten odborník či epidemiológ povedal…“ Ja som, napríklad, bez problémov priznala, že som sa dala zaočkovať, lebo sa tak cítim bezpečnejšie a že som tak urobila na radu svojho lekára, ktorý povedal, že s mojou diagnózou by som Covid jednoducho nemusela rozchodiť.
Ale netvrdila som, že všetci sa musia dať zaočkovať alebo že očkovanie je jediná možná cesta alebo opačne, že očkovanie je blbosť a že všetci zaočkovaní sme začipovaní a podobné tzv. konšpiračné teórie, ktorých je všade plno. Ale bolo zaujímavé počúvať argumenty okolo, keď sa niektorí silou-mocou snažili presvedčiť tých ostatných o správnosti svojich teórií…
V jednom momente som si mimovoľne spomenula na situáciu spred skoro tridsiatich rokov…
Mala som vtedy v náplni práce aj organizovanie táborov Stromu života (pre tých skôr narodených, to bola jedna z prvých NGO, ktorá sa zameriavala na environmentálnu výchovu). Zaujať tínedžerov nikdy nebolo ľahké, a tak som vymýšľala rôzne hry. Medi najobľúbenejšie patrila „role play“, v rámci ktorej boli účastníci rozdelení na tri skupiny… časť skupiny obhajovala výstavbu detského ihriska, druhá lobovala za developerský projekt a obidve sa snažili presvedčiť tretiu skupinu, ktorou bolo vedenie obce a ktoré malo o výsledku rozhodnúť.
Všetci vášnivo diskutovali a obhajovali svoj projekt, až kým som im neurobila škrt cez rozpočet vymenením úloh – a tu zrazu ekológovia boli developeri, developeri boli vedenie obce a vedenie obce sa stalo developerom. A do tretice som to urobila ešte raz tak, aby si každý mohol vyskúšať, aké to je byť v koži svojho protivníka. Hra bola mimoriadne obľúbená a všetci ju chválili. Čo myslíte, bola by aktuálna aj teraz?
Vedeli by sme aj dnes zmysluplne diskutovať a snažiť sa pochopiť toho druhého?!
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/