Povolenie na plač
Plakať sa nehodí, plakať je slabosť. Budú sa ti posmievať. Nedá sa pozerať na to, ako plačeš. Budem ťa volať plačko. Pre toto sa neoplatí plakať.
Takéto vety niekedy zaznievajú a málokto si pritom uvedomuje, že osoba, ktorej ich adresujeme – väčšinou dieťa, počuje: V tvojom veku nemáš nárok plakať, je to hanba. Takéto veci už máš zvládnuť, keď preto plačeš, nie si v poriadku. Chlapi emócie nevyjadrujú, iba ženy. Alebo cíti – neviem, čo mi vadí, je mi z toho do plaču a oni chcú odpoveď, ktorú nepoznám, je to ešte horšie.
Mohli by sme pokračovať, ale podstatu určite každý pochopil.
Komentovať, hodnotiť a zakazovať plač je úder pod pás (pokiaľ nie je manipulatívny, ale ten je ľahké rozoznať).
Ktokoľvek, kto sa rozplače, sa cíti tak zle, že si nevie pomôcť a slzy idú samy, aby telo pomohlo uľaviť tlaku v duši. Keď to prijímame bez poznámok a rád, urobíme omnoho viac. Dovolíme uľaviť danej osobe a môže sa stať veľmi rýchlo, že o pár minút je po probléme.
Spoločnosť nás naučila hanbiť sa za plač, brať ho ako prejav slabosti a precitlivenosti, teda aspoň v čase, keď som vyrastala ja. Nemyslím, že dnes je to úplne iné, aj keď tieto situácie naberajú väčšie pochopenie. Plač je prejav toho, že sme ľudskí, že cítime a spolucítime, že sa na svoje emócie dokážeme pozrieť a dovolíme si ich prežiť, sme k sebe možno najbližšie, ako sa dá. Po uľavujúcom spontánnom plači je naozaj často problém celkom vyriešený – zrazu vidíme východisko, lebo sa cítime celkom inak.
Dovolili sme si to, urobili sme to pre seba a ráno nemusíme vstať s boľavým hrdlom preto, že sme svoje emócie potlačili a rozladili nás doslova až fyzicky.
To, že plač je v poriadku a nemám sa za čo hanbiť, som pochopila na začiatku svojej učiteľskej praxe.
Počas pozerania filmu Babička som v škole usilovne hltala slzy, aby som nevyzerala čudne a slabo, až kým som sa nepozrela na kolegyňu, ktorá ich nechala pokojne stekať po lícach a došlo mi to. Nie je dôvod hanbiť sa preto, že som dojatá, že to prežívam a emócie sú silné, je to viac ako v poriadku. Neskôr som si na hodine literatúry pri smutnej balade s deťmi kľudne poplakala a nezabudnem, ako umelecké dielo a hodina literatúry splnili svoj najhlbší zmysel – tento prejav znamenal viac ako najlepšia známka.
Dnes viem, prečo nám tak veľmi prekáža vidieť niekoho plakať.
Ozývajú sa naše zranenia, cítime sa bezmocní, lebo nevieme, čo urobiť, zaskočení, lebo sme sa naučili emócie potláčať a neukazovať. A najmä zraniteľní, lebo to niekto vidí a nie vždy o to stojíme. Otázka je, čo nám viac ublíži. Potláčať, skrývať alebo sa so situáciou čo najskôr vysporiadať? Moja odpoveď je dnes už celkom jasná, a preto, keď sa niekto rozplače počas konzultácie, viem, že sme presne tam, kde máme byť.
Že o chvíľu nastúpi neuveriteľná úľava, že tento plač znamená a urobil viac, ako momentálne chápeme, a dvere do nových emócií a skúseností sú otvorené.
Často tak náhle, ako prišiel, odíde a presne tak, ako sa po búrke vyjasní a vzduch je neopísateľne čistý a svieži, sa cíti aj človek, ktorého sa to týka.
Preto už nikomu nehovorím – neplač.
konzultant a facilitátor Three In One Concepts
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/