Písal sa rok 1994 a môj anjel strážny sa rozhodol, že mi na Slovensku bude dobre. Po všetkom utrpení, strachu, bolesti a beznádeji ktoré som zažila behom občianskej vojny v bývalej Juhoslávii, mi našiel miesto, kde sa zastavím, odpočiniem, pomaly uzdravím a začnem nový život. Vybral mi Slovensko. Neviem, prečo sa tak rozhodol. Možno pre miernu a prívetivú povahu Slovákov ktorí ma veľmi rýchle prijali medzi seba.
Možno pre plán, že na Slovensku si nájdem manžela, porodím a vychovám krásneho syna. Alebo preto, že vedel, že tu si splním svoj detský sen o dokonalej práci a stanem sa interiérovou dizajnérkou.
Dobre urobil, keď mi vybral Slovensko.
Našla som tu svoj nový domov, získala krásne a hlboké priateľstvá, vybudovala malú úspešnú firmu. Z utečenkyne sa stala Slovenka.
Hrdo sa hlásim k tejto národnosti a vrúcne vyjadrujem vďaku všetkým Slovákom, ktorí ma bez predsudkov pustili do svojho života a stali sa súčasťou toho môjho. O to viac neveriacky pozerám, keď dnes v roku 2020 idem okolo Kotlebových billboardov. Neviem pochopiť, čo sa stalo.
Rozmýšľam či si mám začať baliť kufre.
Lebo keď Kotleba nebodaj získa nadpriemerne veľa hlasov, nebudem tu už vítaná? Pamätáte si jeho slogan z roku 2019? Najkrajšie sú Slovenky načo sú nám cudzinky. Tak? Pozerám a žasnem. Žasnem a neverím. Našťastie prezidentské voľby nevyhral. Ani sa k tomu nepriblížil.
Nedovoľme Kotlebovi, aby nám ukradol Slovensko!
Neverím preto, že bude mať v parlamentných tak veľa hlasov, ako hovoria prieskumy. Lebo moje osobné skúsenosti, moje srdce, môj slovenský syn mi hovoria, že anjel strážny sa rozhodol dobre, keď mi za novú domovinu vybral práve Slovensko.