Z nohy na nohu treba žiť, ako hovorievala starká mojej kamarátky.
Z množstva vypitej kávy sa mi trasú ruky, ale som rozhodnutá odbočiť na prvej doprava. Rúško ma tlačí za ušami, pozorujem ľudí na poloprázdnych uliciach, niekto v okne má nahlas pustenú hudbu. Vo vzduchu cítiť teplo a stromy.
Mám rada príbehy, ktoré si ma nájdu samé.
Niekedy ich dokreslím, niekedy nechám žiť vlastným životom. Niektoré nechávam vyrásť a iné nechám umrieť ešte mladé. Také spod stromov na jar, alebo drsné od morského piesku, aj opadané jesennými listami keď mrholí, tie mám najradšej. Dnešné sú čerstvé, novonarodené. Ešte sú v skúšobnej lehote mojej momentálnej nálady.
Premýšľam nad nami, ľuďmi, čomu venujeme pozornosť a čo nám uniká medzi prstami. Z nohy na nohu treba žiť, ako hovorievala starká mojej kamarátky a ja sa pousmejem tomu prirovnaniu. Na staré kolená jej začínam rozumieť.
Niekedy nám nestačí jeden ľudský život na to, aby sme zistili, že žiť je vlastne taký ťažkopádny krok, ale celkom jednoduchý. Ľavá, pravá… a stále dokola. Aké ľahké, že? A pri tom ľudia si vedia skomplikovať aj ten krátky, pominuteľný okamih, ktorý dostali. Mylne sa domnievajú, že času je veľa. Bežia, aj keď stačí kráčať.
Na lavičke pod ružovým stromom, ktorého kvety vo váze rýchlo opadávajú, sedí žena v stredných rokoch.
Na chvíľu sa nám stretnú pohľady. Moje oči sa na ňu usmejú, ale ona sa rýchlo pozrie pred seba. Rozumiem jej. Kto dnes potrebuje small talk spod rúška, očami? Z toho sa nenajeme. Veď hej, pomyslím si. Chýbajú mi časy, ešte len nedávne, kedy sa ľudia rozprávali, niekedy celkom potichu a bez slov.
Mladý muž v okne pozoruje ulicu.
Premýšľam kto mu varil obed, či sa v útrobách bytu nachádza niekto, s kým sa ráno prebúdza. Ráno jej možno urobil raňajky, zjedli ich spolu za okrúhlym bielym stolom. Večer si pozrú seriál a ona zaspí s tvárou medzi jeho lopatkami. Takto nejako si predstavujem bezpečie. Pokoj a ticho.
Z nohy na nohu, opatrne.
Topánky mi klopkajú hlasnejšie ako by sa patrilo, v tichej ulici si zvuk mojich opätkov drzo privlastní svojich pätnásť minút slávy. Míňam príbehy zatvorené v domoch, oknách, patriace do domových brán. Také, ktoré majú pokračovanie, ale aj jednorázovky. Tie bývajú rýchle ako letný dážď.
Hľadám uchopiteľný bod, niečo ako koniec ulice, možno lavičku. Žmúrim do ostrého slnka, zatočí sa mi hlava, zahalí ma periférna tma. Počujem len svoje srdce, ako splašene bije na poplach. „Spomaľ“, hovorí mi. Dobre mienené rady sú veľký luxus, tak ho počúvnem. Už som vyrástla z rebélie, nehazardujem.
Domov sa vrátim obvyklou cestou, aby som sa nestratila. Z nohy na nohu, opatrne.
Autorka je redaktorka a blogerka