Mám teraz také obdobie. Je to dobré na hlavu, premyslíte si veci, vyventilujete, urobíte plán na najbližšie dni a postavíte zopár vzdušných zámkov. Za posledné mesiace som sa stala svojou osobnou architektkou, dokážem postaviť mesto počas chôdze z práce. Alebo aspoň ulicu. S tou správnou hudbou v slúchadlách a slnečnými okuliarmi odizolujete vonkajší svet, ak treba. Očný kontakt je dobrovoľný, vyberáte clonu aj filter podľa vlastného uváženia.
Na mojich uliciach vládne slniečkársky pokoj.
Politika, dráma a zášť ostávajú schované za záclonami tehličkových fasád, nepohodu skryjem do chladných pivníc a na tmavé povaly. Starostlivo vyberám kvety do predzáhradiek a sadím stromy, veľa, veľa stromov.
Susedia sedia na priedomí a deti pobehujú v prašnom dusne letného dvora.
Z okien aj v týždni vonia nedeľná slížiková a niekto si púšťa Smetanovu Vltavu. Vo vzduchu je ticho dusného poobedia, čas plynie pomaly. Predstavujem si, že v izbách domov je poriadok, ľudia pospávajú v chládku svojich spální, milujú sa, alebo si prezerajú staré fotky. Ofukujú prach zo svojich spomienok. My dospelí už vieme, že tie si treba hýčkať a opatrovať, ako okolo v hlave. Nakoniec sú hnacím motorom takmer všetkého ľudského.
Zahnem za roh veľkej križovatky a zbadám ju.
Na múriku, celkom nenápadná a učupená, razí si cestu rozpáleným betónom letného mesta. Zelená a pozitívna, drobné listy sa jej usmievajú, vyrastá z praskliny v múre. Očarujúca a odhodlaná malá rastlinka. Bez vody a priameho svetla, korene v betónovom podklade… a predsa žije. Pristavím sa pri nej a na chvíľu stíšim zvuk v slúchadlách, toto naše stretnutie nemôže prehlušiť ani Benetinov dokonalý, zamatový hlas.
Čupnem si k nej a vyfotím ju, okoloidúci pár ma sleduje. Ona so zdvihnutým obočím. Áno, pôsobí to komicky, žena na chodníku fotiaca si zhluk zelených listov vyrastajúcich odneviemkiaľ. Našťastie, nepochopenie ma už dávno netrápi.
Ja mám, čo som dnes hľadala. Našla som základný kameň tohto dňa, zajtrajšok prinesie niečo nové.
Vytrvať sa dá bez ohľadu na okolnosti. Aj keď prší, pečie slnko, alebo ak nemáte dobré štartovacie podmienky. Len treba nepodliehať panike a raziť si svoju cestu. My ľudia ideme skôr hlavou proti múru, ale čo ak sa to dá inak? Preveriť terén, nezľaknúť sa a ísť do toho.
Ktovie, možno sa nám potom zazelená nová ulica.