Práca s ľuďmi ma veľmi baví. Vždy sa naučím niečo nové o človeku a jeho prežívaní, aj keď padne na dno.

„Spoznávanie neprebádaných oblastí nášho psyché ma drží pri mojej práci.“

Zoznámte sa s Miňom…

Sociálna terapeutka pracuje s klientmi, pacientmi, ktorí sú často imobilní a sediaci v invalidných vozíčkoch. Pracuje s klientmi, ktorí nepociťujú hlad, smäd a bolesť. Ale kto sa o to postará, aby mohla takto pripravených klientov zamestnať činnosťou, tvorením a inými aktivitami v rámci socioterapie?

Je to ošetrujúci personál.

Jedným z personálu v liečebni je Milan, ktorého voláme Miňo.

Pracuje ako sanitár. Má na starosti rannú hygienu, polohovanie pacienta, podávanie stravy, pitný režim, vysadenie na posteli, do vozíčka, presun na vyšetrenie a iné… Práca sanitára je náročná. Nielen fyzicky, ale aj psychicky.

V jeden deň do nášho zariadenia prichádzajú dobrovoľníci, ktorých zámerom je venovať sa na chvíľu našim pacientom. Prichádzajú s návrhom, že budú spoločne s pacientmi ozdobovať perníky. Znie to milo a jednoducho. Avšak za jednorazovou akciou, ktorú si možno vo firme poznačia do kalendára dobrých skutkov, je veľa práce.

Mojou úlohou ako sociálnej terapeutky je osloviť pacientov, či vôbec majú o zdobenie perníkov záujem a rozdeliť ich do skupín v rámci jednotlivých oddelení. Informovať sestru, ktorá následne poverí k práci sanitárov. Samozrejme, nemôžem vynechať lekára, ktorý musí byť o všetkom informovaný.

V ten deň má službu aj sanitár Miňo.

Svetlovlasý mladý muž, ktorý sa takmer vždy usmieva. Ale len tak, ako sa hovorí, popod fúz. Miňo ochotne pomáha a spolupracuje s prípravou pacientov na dobrovoľnícku akciu. Viem, že keď má službu on, nebudem dlho čakať.

Od nášho stretnutia v liečebni prešlo niekoľko rokov.

Dnes by som rada pootvorila dvere do jeho života. Do života sanitára Milana, prezývaného Miňo, s nenápadným úsmevom.

Milan, čo ťa viedlo vykonávať prácu sanitára?

Viedol ma pocit a túžba dosiahnuť vyššiu životnú métu.

Sám sa trápim s chorobou od roku 1993. Keď som bol mesiac a pol hospitalizovaný v nemocnici, pozoroval som obetavú prácu zdravotníkov. Častokrát aj mimo pracovnú dobu mi boli ochotní pomôcť radou, dobrým slovom. Vtedy som sa začal zaoberať myšlienkou na prácu v zdravotníctve, aj keď som bol vyučený v inom odbore. A zotrval som v nej dodnes.

Viem, že sám trpíš ochorením diabetes mellitus, hovorovo cukrovkou. Obmedzuje ťa choroba pri výkone tvojej práce?

Liečim sa na diabetes mellitus – 1typ. Sťažuje mi to moju prácu, ale snažím sa ju, napriek obmedzeniam, vykonávať dobre. Musím dodržovať pravidelnú životosprávu a pohyb. Priznám sa, že nie vždy to dodržím…

A v stave hypoglykémie (nízka hladina cukru) si to sladké doprajem, ha-ha.

Uveď, prosím, čo ťa na práci baví a čo je pre teba menej príjemným?

Práca s ľuďmi ma veľmi baví a mám ju rád. Vždy sa naučím niečo nové o človeku a jeho prežívaní, aj keď padne na dno. Za menej príjemný považujem fakt, keď si človek nevie priznať chybu alebo neodpovie na konkrétnu vec.

Pracuješ na psychiatrickom oddelení. Povieš nám niečo o tom viac?

Pracujem na psychiatrickom oddelení ako sanitár. Je to trochu inak špecifikovaná práca ako sanitár na iných oddeleniach nemocnice. Naučil som sa predvídať a pozorovať veci, ktoré sa dejú u pacientov a spoločne so službukonajúcim personálom nachádzať riešenie.

Veľmi dôležitá je v mojej práci trpezlivosť, komunikácia. Ku každému jednotlivcovi, ktorý sa ocitne na oddelení, musím pristupovať individuálne. S niektorými to ide ľahšie, u iných to potrebuje čas.

Práca sanitára na psychiatrickom oddelení si vyžaduje veľa vnútornej sily, aby nevyhorel vo svojom povolaní. Čo pomáha tebe v rámci psychohygieny?

Áno, moja práca si vyžaduje veľa duševnej sily a trpezlivosti. Ako prevenciu pred vyhorením aplikujem krédo: „Nenos si problémy z práce domov.“ Moja práca zostáva na oddelení nemocnice.

Voľný čas trávim s priateľmi, rodinou, rád cestujem a fotografujem.

Či už ste v nemocnici vo funkcii zdravotnej sestry alebo sanitára, stále sa učíme nové veci v oblasti poznávania psychiky človeka. Spoznávanie neprebádaných oblastí nášho psyché ma drží pri mojej práci. Človek je ako veľká kniha. A my, pomáhajúci na psychiatrii, máme možnosť v nej listovať a pohladiť či narovnať jej pokrčené strany.

Ďakujem za rozhovor, Miňo.

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová, autorka knihy Za dverami liečebne

Korektúry: Katarína Málková

O vyhorení sme sa rozprávali so Zuzanou Reľovskou

Kedy vám vyhorenie hrozí a ako sa mu vyhnúť? Viac v rozhovore, ktorý pomohol už viac ako 10 000 ľuďom…