Dušek: Prvú polovicu života nás učia hlúposti a druhú polovica života sa tieto hlúposti snažíme odnaučiť
Predstavte si napríklad situáciu v škole. Učiteľka zadá úlohu a posmeľuje deti:
„Deti kto bude prvý, kto bude prvý? No, kto bude prvý?“ Volá učiteľka na deti, ktoré dávno vedia, kto z nich bude prvý.
Hlavne to dobre vedia tie pomalšie, ktoré prvé nebudú. To sa v tej triede rýchlo vie.
Pre pomalšie deti súťaženie nie je motivácia.
Pre ne je to veľmi ponižujúca situácia, pre tie pomalšie. Možno sú rovnako šikovné. Len my sme si poplietli šikovnosť a rýchlosť. My to považujeme za akýsi ekvivalent.
Preto dávame časový limit na všetko.
Aby to bolo rýchle…
Potom dieťa konečne ukáže, že je šikovné. A príde hodina matematiky:
„Tu máte 8 príkladov a máte na to 12 minút!“ Zahlási učiteľka.
Aj to dieťa, ktoré by to normálne vypočítalo, zrazu pod tlakom toho časového limitu sa pomýli… 8+8 je 18…?! A je to…
Ak sa spýtate prečo dávate deťom časový limit?
„No nech sa naučia pracovať v strese…“
Tak sa to tie deti naučia. Pracovať v strese…
Potom vedia pracovať v strese, ale nevedia sa to odnaučiť.
Chápete? Naozaj si to postupne osvojíme a pracujeme v strese.
Prvú polovicu nás učia hlúposti a nezmysly a druhú polovica života sa potom tieto hlúposti snažíme odnaučiť…
Z predstavenia Jarda Dušeka