Zvláštny zážitok som dnes mala: stretla som sa s kultúrou, modernou, premyslenou, premakanou do posledného detailu.
Najmodernejšia forma kancelárií – samozrejme open space. Nikto nemal svoje miesto, každé ráno si ľudia sadajú za iný stôl, na inom poschodí. Žiadne osobné veci na pracovisku. A keď píšem žiadne, myslím tým ŽIADNE.
Firma má relax zóny, mini kaviarničky.
Sú rozmiestnené kade – tade po X poschodiach. Ďalej kuchynky, nespočetne veľa zasadačiek, miesta pre jednu osobu, kam sa človek môže zatvoriť, ak vraj chce mať kľud . Samozrejme, že je tam ako v akváriu. Dokonca tam majú miestnosť, v ktorej sú boxy na spánok – vzduch v jednej z nich bol tak príšerný, že to evokovalo skôr večný spánok.
Rozprávajúce výťahy, VŠADE šedé steny – 50 odtieňov sivej v tomto kontexte dostalo celkom iný význam.
Majú dokonca miestnosť pre mamičky s deťmi, aby mamičky na materskej nestratili kontakt s kolegovcami. A hlavne, aby sa s kočíkmi nemotali po tej dokonale neosobnej budove. Ľudia, ktorí si ulovili pracovný stôl a sedia vedľa seba sa medzi sebou nerozprávajú – oni si skypujú. Fakt. Sedia vedľa seba a komunikujú spolu cez skype.
Korunu tomu všetkému nasadili všadeprítomné skrinky s číslami. Každý človek mal svoje číslo, svoju skrinku so svojim číslom a v tej skrinke „žije“ – teda sorry, v tej skrinke má svoj počítač, klávesnicu, myš. Možno nejaký odvážlivec mal v tej skrinke čo ja viem – vlastnú ceruzku, alebo nedajboh šálku.
Či to bolo nešťastne zvoleným fontom písma, alebo tým, že ma už vážne obchádzali mdloby, ale jediné, čo vo mne tie skrinky s číslami vyvolali, bola myšlienka na strašnú dobu, v ktorej ľudia dostávali čísla. Mali ich vytetované na koži, nie na skrinkách.
Dnes som mala pocit, že hranica medzi skrinkou a kožou je bolestne tenká a stráca sa.
Lebo keď sú ľudia iba čísla, niečo je vo veľmi veľkom neporiadku. Fatálnom. Vonku dnes podvečer bola riadna kosa a s tým vetriskom to bola zima ako vyšitá. Ale nemohla prekonať ultrachlad, ktorý v dokonalom svete budúcnosti tiahol zo všetkých tých šedých stien a očíslovaných skriniek.
Ľudskosť sa nedá nahradiť ničím. Nikdy som nevidela pokope toľko neprítomných ľudí. Matrix.
FOTO: Unsplashed