Hodnota človeka nie je merateľná vekom…
Starý verzus mladý. Rozdiel je pre pozorovateľa ľahko vnímateľným. Rozdieľ je nielen v dátume narodenia, vzhľade a funkčnosti tela, ale aj zažitých skúsenostiach.
Nie je tajomstvom, že starí ľudia sú často považovaní za pomalších a občas prekážajúcich v spoločnosti.
Sú často stredom pozornosti pre mladších a prefíkanejších s úmyslom obrať ich o majetok. Ak vôbec nejaký majú.
Prečo o tom uvažujem?
Všimla som si pohľad malého chlapca, ktorý skúmavo, až nechápavo hľadel na chorého, pomaly sa pohybujúceho deduška, kráčajúceho chodníkom.
Z jeho očí som vnímala zármutok, ale aj úškľabok mládenca, pre ktorého je staroba smiešnou.
Akoby v jeho hlave bežala myšlienka:
„Aha, dedko, chudák a ako smiešne chodí!”
Koľko máte rokov vy, ktorí ste sa rozhodli čítať tento článok?
Dvadsaťpäť, tridsať, šesťdesiatpäť?
Nemáte ťažké nohy, stuhnuté ruky a nerozmazáva sa vám zrak?
To je výborné!
Ale všetci tí, ktorí sú dnes označení za starých, nevládnych a často zábudlivých, sa cítili tiež niekedy tak, ako možno dnes vy.
V pohode, bez bolesti a ťažkostí s fyzickým telom.
Možno práve sediaci s dobrým chladeným pivkom na pláži, alebo v pekne upravenom parku alebo záhradke.
Myslím si, že hodnota človeka nie je merateľná vekom a funkčnosťou nášho tela. Vek aj funkčnosť sú limitované.
Zamýšľam sa nad duševnou hodnotou človeka. Je tiež limitovaná?
Kam sa stratia skúsenosti a poznanie človeka? Môžu sa len tak vymazať z pamäte zostarnutím ľudského tela?
Čo naša duša? To abstraktné duševno popisované v mnohých filozofických a duchovných spisoch?
Ak pripustíme myšlienku, že naša „duša je nesmrteľná“, tak môže stratiť hodnotu iba pokrčením jej obalu – telesnej schránky?
Tak mi to pripadá, že sa nemôže cez slabé oči, svaly a boľavé kĺby prejaviť.
Preto nesúhlasím s názorom, že starí ľudia sú menejcenní a nepotrební.
V produktívnej sfére života možno áno, pretože je zameraná na rýchlosť a výkon.
Ale pre blízkych priateľov a rodinu nie.
Zamýšľam sa či máme naozaj „navrch” v prítomnosti staršieho človeka.
Domnievame sa, že vie menej ako my. Že sa nevie rozhodovať a nemá svoj názor.
Tak schválne. Sadnite si občas na lavičku a porozprávajte sa s ním.
Možno budete prekvapení.
Art. Olga Gromova
Vek
Častokrát počúvam vetu
o ľudskom biologickom veku.
Vraj v tridsiatke sme už starí,
a v štyridsiatke nie mladí.
V šesdesiatke v chrbte pichá,
v osemdesiatke človek vzdychá.
V deväťdesiatke sme nenormálni,
storoční sú sťaby zázrakom,
médiami obliehaní.
Vraj pocit, že sme starí
je otázkou predstáv, hlavy.
Ktorú najviac sýtime:
Zdravie, sviežosť a či krásu,
únavu, smútok, alebo skepsu prázdnu?
Kedy sme naozaj starí a v akom veku?
Jednoducho tam,
kde mladosť s radosťou sú na úteku!
Básnička z najnovšej knihy VÁŽNE – NEVÁŽNE
https://elist.sk/kniha/vazne-nevazne/