Nemôžeme pomôcť niekomu, kto v danom momente pomoc nepotrebuje.
Bez ohľadu na to, aké ťažké je pre nás vidieť bolesť (fyzickú a duševnú), ktorou človek prechádza, aj keď nám to trhá srdce, nemôžeme pomôcť niekomu, kto v danom momente pomoc nepotrebuje. My, ktorí pomáhame, dokonca aj v rámci svojej profesie, vieme, že môžeme podať pomocnú ruku, ale či a kedy po nej topiaci sa človek siahne, to je mimo našej kontroly.
Musíme sa naučiť rešpektovať, že sú chvíle, keď to každého z nás vyhodí z hlavného silného a dravého prúdu.
Možno len preto, aby sme si oddýchli v pokojnej vode, aby sme si našli čas a znovu vypočuli jeho dušu, potreby. Keď bude pripravený vystúpiť z tejto temnoty, urobí to. Pre čistých pragmatikov, ktorým sa moje slová môžu zdať trápnym ezo… Keď si niekto zlomí nohu, rešpektujeme aj to, že bude trvať, kým si na ňu stúpne. Ak sa bude ponáhľať, ublíži si a predĺži čas liečenia. Pre dušu to banalizujeme, hoci jazvy môžu mať oveľa väčšie následky…. Potom sa nechceme pýtať, prečo si ten človek vzal život…
Aj ekonomická teória hovorí, že rovnováha ponuky a dopytu sa musí časom stretnúť.
Keď ste v tme, slová, ktoré vám hovoria pomocníci, akoby zostali za sklom. Cítite ich dôležitosť, ale nemáte silu vykročiť vpred. Ešte nenastal ten správny čas.
V týchto chvíľach je najväčšou pomocou dať druhej strane najavo, že ste tu, keď vás bude potrebovať. Dať pocítiť, že existujú ľudia, ktorí vás majú radi takých, akí ste. A budú čakať, dovtedy, kým nastane čas. Vzájomná úcta, láska a porozumenie je to najviac, čo môžete urobiť.
Vo chvíli, keď sa bude cítiť pripravený na výstup, rád prijme vašu pomocnú ruku. Keď je pripravený, po ceste sa objavia pomocníci, s ktorými si máme čo odovzdať a možno sme časť cesty prešli spolu. Tak to v živote chodí – prichádzajú osoby a skutočnosti, aby sme sa niečo naučili a potom opäť pokračovali ďalej.
Nech sa tento text dotkne všetkých, ktorí si ho potrebovali prečítať.
Nech má ochranu vesmíru a vyhne sa očiam tých, ktorí cítia potrebu ubližovať a ponižovať svojimi slovami a činmi, aby sa povzniesli a nasýtili svoje ego.
A ešte jedna prosba pre všetkých… Nikdy neoznačujte ľudí bez poznania súvislostí za niekoho, kto sa hrá na obeť a je zbabelec. O to viac sa uzavrie do seba a bude mu lepšie v samote ako v bezohľadnom svete. Alebo bude navonok predstierať, že je silný, ale o to viac ho to zničí vo vnútri.
Nikdy neviete, kedy sa z vedľajšej úlohy dostanete na druhú stranu rieky…
S úctou, Martina Koláčková
Autorka má 15 rokov skúseností ako recruiterka. Pozná prostredie interných a externých HR, malých firiem a korporácií, ako aj fungovanie personálnych agentúr. Posledné 4 roky sa čoraz viac venuje HR marketingu a osobnému/profesijnému rozvoju klientov. Text je súčasťou jej komunikácie na LinkedIn