Prečo strácame pamäť a dementnieme? Netýka sa to len starých ľudí, ale aj detí a ľudí v strednom veku.
„Dobrá pamäť“? Strácame ju. Nie, nehovorím o historickej pamäti, hoci aj tú strácame, ale o našej vlastnej, ľudskej pamäti. Prene povedané strácame „jednoduchú ľudskú pamäť“. Naša pamäť, naša schopnosť pamätať si, sa zhoršuje, a to už nie len u starších ľudí, ale učitelia si tento jav všímajú aj u detí. Čo za tým stojí? Životný štýl, jedlo, elektronika, alebo je koreň problému niekde inde? Témou zhoršovania pamäti sa zaoberá čoraz viac štúdií, jednou z nich je aj nedávno publikovaná štúdia Kolumbijskej univerzity – a nielen o jej výsledkoch budeme dnes hovoriť. Uviedla na úvod rozhovoru s Milanom Calábkom moderátorka, Martina Kocianová.
Problémy s pamäťou, strata pamäti, neschopnosť dobre si spomenúť.
Čo má so stratou pamäti hnev? Hnev robí jednu dôležitú vec: Ak sa v nás objaví hnev, v tom momente sa stimuluje sympatikus, amygdala vyšle pokyn a my sa pripravíme na boj alebo útek a krv nepôjde do čelných lalokov. To znamená, že prestávame racionálne uvažovať. To je prvá vec.
Druhá vec, ktorá to sprevádza, je veľké množstvo, opäť, neurotransmiterov, a v tomto prípade je to dopamín a adrenalín, a tie nám dávajú pocit sily – to je pekné – a ten dopamín je tiež, dalo by sa povedať, neurotransmiter odmeny. A tým, že nám dáva dobrý pocit, vytvára syndróm závislosti, syndrómový komplex. To znamená, že akonáhle sa objaví niečo, čo je príjemné, radi to opakujeme a čoraz viac skĺzavame do tohto podráždenia, do podráždenia, do hnevu. Ale zároveň tým, že krv neprúdi do čelných lalokov, neuróny tam odumierajú, nedostávajú dostatok glukózy alebo kyslíka, takže zároveň hlúpneme. A to je veľmi nepríjemné. Preto je tento druh programu úplne dehumanizujúci a neprijateľný. Celý článok v českom jazyku nájdete TU.
Celý rozhovor nájdete tu:
Pripravila: Martina Valachová