Prekonávať strach pri zomierajúcom človeku? Pomohli mi sestry františkánky.
Pani Iveta Sečanská je sympatická blondína s krásnym úsmevom a vľúdnym prístupom k pacientom v liečebni pre dlhodobo chorých. Stretávame sa nielen na oddelení, ale aj v spoločenskej miestnosti, kam ako sanitárka privádza pacientov v invalidných vozíčkoch. Nezabudnem, ako sa k jednej pani naklonila s otázkou: „Tak, čo vy moje zlatíčko?“
Áno, aj takí ľudia sa nachádzali a možno stále sú v radoch zamestnancov v nemocničných či sociálnych zariadeniach.
Dnes pootvorím dvere do príbehu o pani Ivete, sanitárke a opatrovateľke v jednom.
Ivetka, ako opatrovateľka, ale aj sanitárka si pôsobila vo viacerých zariadeniach. Okrem liečebne spomeniem arcidiecéznu charitu a denný stacionár. Aký význam mala práca pre teba samotnú?
Po škole som sa nedostala na strednú zdravotnú, môj sen sa mi splnil, až keď deti vyrástli. Pracovala som ako sanitárka v sanatóriu v Limbachu, a taktiež po doplnení si zdravotníckeho vzdelania na psychiatrickom oddelení v nemocnici.
Práca v zdravotníctve ma lákala od detstva. Často som chodievala s mojimi rodičmi, ktorí pracovali ako zdravotníci, do detských táborov. Myšlienka byť nápomocnou chorým aj starším ľuďom bola vždy pre mňa poslaním a nie povinnosťou. Práca sanitárky či opatrovateľky nie je ľahká po fyzickej ani psychickej stránke. V práci mi pomáhala spätná väzba od pacientov v podobe úsmevu, pohľadu a pocitu spokojnosti.
S akými skúsenosťami horšími, ale aj lepšími si sa stretla vo svojej práci?
Mojím najkrajším pracovným obdobím bola práca v liečebni pre dlhodobo chorých a v hospici. Získala som množstvo poznatkov v starostlivosti o pacienta a môžem povedať, že som sa naučila väčšej pokore. Pokore voči životu a darom, ktoré nám prináša.
V prvý deň mojej práce na hospicovom oddelení som sa zoznámila s pacientom s krásnymi modrými očami. Pán nerozprával a za moju starostlivosť ma odmeňoval vždy vľúdnym úsmevom. Vzniklo medzi nami zvláštne tiché puto, ktoré trvalo až do jeho odchodu na večnosť. V mojom srdci zostalo veľa krásnych spomienok, nie iba smutných. Mala som možnosť spoznať sestry františkánky, ktoré ma nasmerovali v spoznávaní duchovnej cesty človeka. Pomohli mi hlavne svojím postojom prekonávať strach pri zomierajúcom človeku. Na spoločnom pracovisku v liečebni vznikli mnohé priateľstvá, ktoré pretrvávajú až dodnes.
Na oddelení psychiatrie, kde som následne pracovala, som zažila aj menej príjemné skúsenosti. U niektorých zo zdravotníckeho personálu bolo možné pozorovať syndróm vyhorenia, ktorý sa, žiaľ, odrážal v prístupe k pacientom. Myslím si, že nech sa na psychiatrii ocitne ktokoľvek, nemáme právo ho súdiť ani odsudzovať.
Rada spomínam na veselý moment, ktorý som zažila na prechádzke s klientmi z domova sociálnych služieb.
V jedno popoludnie sme boli na prechádzke v parku. Usporiadala som klientov sediacich vo vozíčkoch do radu, aby mohli nakŕmiť chlebom voľne žijúce kačice. Rozdávala som do radu kúsky suchého chleba, keď tu jeden pán zahlásil: „Šak já sem už jedel!“
V čom vidíš hlavný význam denného stacionára* a čo všetko v ňom môžu seniori očakávať?
Do denného stacionára privádzajú seniora jeho príbuzní v stanovený čas. Majú zabezpečenú stravu a program, o ktorý som sa starala v určitom období aj ja. V programe mali zahrnuté ľahšie cvičenia, tvorenie, záujmové aktivity. Myslím si, že denný stacionár je dobrá myšlienka, ako pomôcť ľuďom, ktorí sa cítia osamelí a radi by boli v spoločnosti. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že starší ľudia sa často cítia osamelí, ubolení až depresívni. V stacionári sme im pomáhali zlepšiť ich duševný stav pomocou hudby, spevu alebo aj prechádzkou a rozhovormi pri dobrej kávičke.
Práca v zdravotníctve a sociálnych službách ma obohatila a spravila zo mňa silnejšieho človeka. Som za to vďačná.
V súčasnej dobe už nepôsobíš v sociálnej oblasti, ale kreatívnemu tvoreniu sa venuješ aj naďalej. Prezradíš postup vyhotovenia nejakej milej drobnosti v predvianočnom období?
Snehuliak
Potrebujeme:
- polystyrénové guličky 1 väčšia, 2 menšie
- snehová pasta
- krabička farebných špendlíkov
- tavná pištoľ alebo sekundové lepidlo
- hárok oranžového papiera
- lepidlo Herkules
- zvyšky vlny
Postup:
Guličky zlepíme. Snehovú pastu si odoberieme na tanierik, rozriedime troškou vody a štetcom nanášame na guličky. Necháme vyschnúť. Zo špendlíkov vytvoríme očká a ozdobíme bruško. Z papiera si vystrihneme štvorček, ktorý zrolujeme do tvaru nošteka a prilepíme. Odmeriame si obvod menšej guličky – hlavy. Uštrikujeme pásik a cez posledné očká prevlečieme bavlnu, stiahneme a zošijeme. Vrch čiapky tvorí brmbolec. Čiapku prilepíme o guličku. Je možné ju vyhotoviť aj z filcu.
Túto dekoráciu robili klienti veľmi radi, ako aj zdobenie vianočného stromčeka.
Pripravila Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh z prostredia dlhodobo chorých: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky
O krátke postrehy z hospicu sa delím s verejnosťou v knihe Za dverami liečebne, ktorú nájdete už aj v kníhkupectvách na Slovensku.
Korektúry textu: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/