Pokračovanie série rozprávok od Kataríny Grogorovej adaptovaných na dnešnú dobu. Rozprávka o zhavranelých bratoch
Žijeme dobu, ktorá je plná paradoxov. Na jednej strane počúvam, že svet ovládli informácie a pritom slová, akoby strácali svoju hodnotu. Je ich príliš veľa. Poletujú naoko nezáväzne vzduchom, horšie než dotieravé komáre. Vyrušujú, často znepríjemňujú všedný čas. Veď kto z nás je schopný každý deň vnímať všetky tie katastrofy a hrôzy čo sa dejú všade naokolo?! A tak ich možno podvedome, možno zámerne ignorujeme. Pre istotu. Pretože bolia našou vlastnou bezmocnosťou.
Pritom prázdne reči o ničom sú pomaly a iste bežná norma, ktorá nikoho príliš nevyrušuje. Veď stačí jedno pípnutie a každá dohoda je zrušená. Často platíme hromade právnikov v nádeji, že aspoň papier dá slovám primeranú váhu. Žiaľbohu, nie vždy to platí.
Aj verejný priestor, vďaka našim politikom je neustále zaplavený zbytočným táraním.
Všetci rozprávajú, starosvetsky povedané od buka do buka a vôbec ich to netrápi. Prečo aj? Každý z nich sa môže spoľahnúť na našu krátku pamäť.
Ohučaní prídeme večer domov a naivne dúfame, že ten otravný svet zostane za dverami. No ľahostajnosť ku každej vete už máme prilepenú pod kožou. Hovoríme rovnako ľahkomyseľne čo nás napadne. V zlosti a v hneve, zamotaní v zlej nálade, alebo naopak príliš rozjarení ignorujeme kontrolky v hlave, ktoré blikajú ostošesť. A pritom dobre vieme, že práve tento vtip alebo smiešna poznámka ublíži.
V detstve ma často desila rozprávka o zhavranených bratoch.
Prišlo mi strašne nespravodlivé, že stačilo v zlosti vykríknuté Bodaj ťa… A blízki, najbližší odleteli ďaleko, preďaleko. Zostal iba kŕdeľ čiernych vtákov. Dostala som panický strach z každej vyslovenej vety a rozhorčené zaklínadlo ma mátalo po nociach. Veď čo keď… Našťastie je v tom príbehu aj nádej. Ak niekto prekoná strach a nájde v sebe silu, čierne zlo stratí moc.
Je veľmi nebezpečné podľahnúť ilúzii, že na slovách nezáleží.
Záleží a veľmi. Hlavne medzi tými blízkymi a najbližšími. Veď stačí trochu zaspomínať. Nikoho sme síce neprekliali, ale pár priateľov nám zo života odletelo. Možno práve pre zbytočnú a hlúpu vetu.
Napriek všetkému, každé zlé slovo môže napraviť dobrý skutok. No treba zaplatiť vysokú cenu, počítať s námahou a trápením. Presne ako sestra, odhodlaná nájsť svojich bratov.
Často musíme vydržať smutné ticho, zbytočné obviňovanie. Prežiť uplakané odchody a nekonečné rozlúčky. Zniesť urážky. Oproti tomu sedem vrchov a sedem riek je hotová malina. A pritom stačí tak málo. Opatrne vážiť, čo vypustíme z úst. Pretože, ako hovoria múdri indiáni povedané slovo a vystrelený šíp už nevrátiš späť.
Autorka je blogerka Naše pletky