Stojím na prechode pre chodcov a napriek tomu, že široko-ďaleko nie sú žiadne autá, stojím a čakám na zeleného panáčika. Prečo? Pre Jána a Martinu. Dozerajú na mňa z malého odznaku, ktorý bol minulý rok na každej bunde, na každom kabáte. Ak chceme spravodlivosť a slušnosť od druhých, musíme začať hlavne od seba. Spravodlivosť je totiž len jedna. Jedna pre všetkých.
Zadania do podpornej skupiny vyberám tak, aby si ho každý autor mohol uchopiť po svojom. Jedna veta pre všetkých.
Minuloročné marcové zadanie mi napadlo niekedy v polovici januára. Tešila som sa, že budem mať do zásoby. Keď som ho na záver stretnutia podpornej skupiny zadávala, mala som pocit, že najviac asociácií bude zľahka sexuálnych. Jedna pre všetkých.
A potom prišlo pondelkové ráno. A po ňom utorkové. A po ňom všetky tie ďalšie. A novinové články. Kauzy. Teórie. V okamihu, keď som si uvedomila, aké ďalšie asociácie marcové zadanie má, prebehli mi po celom tele zimomriavky. Chcela som zadanie stiahnuť. Ja som sa chcela stiahnuť. Zaspať zimným spánkom a zobudiť sa až na jar. Ak nejaká príde. (Máme očakávania, ale tie jari v našich končinách a v rokoch končiacich osmičkami, sú občas nevyspytateľné.)
A potom som si uvedomila, že stiahnuť sa je to najhoršie, čo môžeme spraviť.
Že nech je akokoľvek, nie stiahnuť chvosty, ale brúsiť perá musíme. Môže sa to zdať primálo, aby sme si vybojovali túto krajinu späť, ale musíme sa o to pokúsiť. Je naša. Jedna pre všetkých. Naša.
Musíme žiť ďalej najlepšie, ako dokážeme. A písať. Písať najlepšie, ako dokážeme. Pretože pero je tiež zbraň. A myšlienky nikto nezastaví.
Prešiel rok.
Kto by pred rokom povedal, že sa toľko toho zmení a toľko vecí zostane po starom? A predsa sa niečo zmenilo. Neviem, či sa to deje iba v mojej bubline, ale ľudia sú aktívnejší. Slušnosť už nie je iba slovo. Odznakov na kabátoch ubudlo, ale možno to majú viacerí tak, ako ja: keď odídem narýchlo z domu v inej bunde, Jána a Martinu nemám na odznaku, ale nosím si ich celý deň o to intenzívnejšie v srdci. A nielen na prechode.
Dnes je posledný deň v marci a predsa je to prvý deň. Prvý deň, keď máme novú prezidentku, nový vzor slušnosti a spravodlivosti. Jedna pre všetkých. Nikto nie je dokonalý, nikto nie sme. Ale to je v poriadku. Dôležité je, aby sme sa posúvali vpred a k lepšiemu, naplno a celým srdcom. Konečne po roku mám pocit, že prišla jar. Pre všetkých.
Soňa Borušovičová, autorka a literárna koučka