Ste v role poslušnej obete?
Už ste zabudli na novoročné predsavzatia? Neviem, aký to má celé zmysel, ale je tu taká obyčaj, že na Nový rok treba niečo slávnostne deklarovať. Je priam až nevyhnutné ostatným dať na známosť, že my máme predsa pevnú vôľu a prisaháme, že to dáme a aj život za tie túžby položíme… a ani sami tomu neveríme. Tak ako to teda s tou vôľou je? A ako zistiť, že ste v role poslušnej obete? Pozrime sa na to s humorom…
„Pevná vôľa všetko zdolá.“
Výrok starý ako Praha. A je to vôbec pravda? Nuž, v tomto duchu sa vychovávali a aj dnes vychovávajú masy. Predpokladá sa, že človek-vôl bude mať vždy pevnú vôľu a keď naňho naložia aj tonu, tak ju unesie, pokiaľ jeho samého neponesú nohami napred rovno do hrobu. Ale než ho tam odnesú, užije si krv, pot a slzy a od okolia si užije kopu blahorečenia, možno aj finančného ohodnotenia. (Len tak, medzi nami volmi minulými alebo potenciálnymi budúcimi, nielen tona, ale aj tisíc múch zdolá vola.) Až raz…
Toľko si ten človek-vôl nakladal, kadekto s ním oral, až to nakoniec voľky-nevoľky vzdal, spadol rovno do priekopy a zavzdychal: „Vôľa moja, ako to, že si ma opustila?“ V tú ranu od únavy zaspal a sníval sa mu sen. Ozval sa mu sám Najvyšší:
„Ty vôl jeden, ty nevieš, že vôľa a rozum jedno jest a že tento Boží dar nepatrí ako obeť na oltár, ale je na každodenné použitie pre tvoju slobodu? Stal sa z teba len tupý nevoľník, ktorý si mýli žalmy so žiaľmi a neváži si seba ani svoj život! Spamätaj sa, preboha, lebo ti to oje navždy ostane!“
Človek-vôl-nevoľník sa strhol zo spánku.
Bol to sen, nebol to sen? Nech už to bolo čokoľvek, začal o svojej ceste životom premýšľať. Celé roky mu odporúčali, nech ešte vydrží, nech poriadne zaberie, že bude lepšie a že poslušnosť, drina a odriekanie je cnosť (bohapustá hlúposť). Celé roky mu nariaďovali, čo by mal, čo by nemal, čo nesmie, čo musí, čo nemôže, a v tom všetkom musí zostať pevný a pokorný.
Veríte alebo nie, práve v tomto okamihu zažil človek vyvalený pod malinčím osvietenie. Uvidel sám seba ako zapriahnutého vola, ktorý nemal žiadnu vlastnú vôľu, len cudzie názory a presvedčenia a nechal sa každým a všetkým „kočírovať“. Bol to veľký trapas a duševný otras. Neviem, neviem, či by ho v tejto chvíli rozveselila satirická parafráza na majstra Wericha:
„Je to pravda odvěká, že cizí vůle dělá člověka.“
Ťažko, ale predsa sa náš nevoľník a aj jeho polomŕtva vôľa zo zeme zdvihli a spolu vykročili do budúcnosti. Cesta vola z nevoľníctva, aj keď je plná odhodlania, nikdy nie je ľahká, to mu bolo jasné aj bez vysvetlenia. Ešte veľakrát s ním poorali, veľakrát to sám pohnojil, ale veľká zmena bola, že si bol tých volovín vedomý. Prečo? No, on začal byť, čuduj sa svete, všímavý, premýšľavý a študovaný. Literatúry o sebapoznaní je tu habadej, tak sa o sebe dozvedel, že roky hral rolu poslušnej obete, ktorá dokázala len hrdinsky nariekať. A kde je obeť, tam si pohonič aj ránhojič vždy prídu na svoje. Postupne začal sám sebe aj okolnostiam viac rozumieť, jeho vôľa bola odolnejšia a životné voľby prezieravejšie.
Resumé
Zvykli sme si, že v našej spoločnosti je odmenená vôľa, ktorá nesie v sebe more utrpenia, napríklad zhodila prebytočné kilá, zahodila cigarety alebo z totálneho dreva vykresala maratónca (nič proti tomu a klobúk dolu). Ale za vôľu premýšľať, rozhodovať sa, dokonca aj za vôľu vlastných zlyhaní, za vôľu otázok, odpovedí a pochybností vás nikto neodmení, len vy sami.
Tá odmena je ale nevyčísliteľná a volá sa chuť života.
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/