Telo a jeho tiché problémy – čo nám ukazuje, keď my nerozumieme
Keď sa v poradni objaví mladé dievča s poruchou príjmu potravy, ľudia si často myslia, že problém je jedlo. Že ide o diétu, kilá alebo tlak na dokonalú postavu. Po rokoch praxe však viem, že jedlo je väčšinou len povrch príbehu. Skutočný problém býva tichší, menej viditeľný a oveľa bolestivejší. Väčšinou ide o pocit, že človek nie je dosť dobrý. A o obrovskú túžbu byť prijatý.
Ticho v terapii
Jedného dňa prišla do mojej poradne mladá žena. Sadla si oproti mne a chvíľu mlčala. Takéto ticho v terapii poznám – býva plné viet, ktoré ešte len hľadajú odvahu byť vyslovené. Nakoniec povedala: „Ja vlastne ani neviem, prečo to robím. Len mám pocit, že keď budem mať jedlo pod kontrolou, bude v poriadku aj môj život.“
Volala sa Zina.
Na prvý pohľad pôsobila veľmi disciplinovane. Presne vedela, čo môže jesť a čo nie. Sleduje každé sústo, každý gram, všetko má premyslené a načasované. Jej deň fungoval ako dobre nastavený mechanizmus. Popritom sa starala o mladších súrodencov a v škole patrila medzi najlepších študentov. Zvonku to vyzeralo ako príbeh dievčaťa, ktoré zvláda viac než väčšina jej rovesníkov. Lenže skúsenosť ma naučila jednu vec: keď má človek všetko až príliš pod kontrolou, často je to preto, že niečo vo vnútri je úplne mimo kontroly.
Túžba po prijatí…
Keď sme sa začali rozprávať hlbšie, postupne sa ukázalo, že jedlo vlastne nie je skutočný problém. V mnohých podobných príbehoch nejde o hlad. Ide o túžbu po prijatí. O nádej, že keď budem perfektná, keď nič nepokazím a všetko zvládnem, niekto si ma konečne všimne a povie: stačíš taká, aká si. Za anorexiou či bulímiou sa často skrýva tlak na dokonalosť a vnútorný hlas, ktorý človeku neustále pripomína, že by mal byť lepší. Lepší výkon, lepšie známky, lepšie telo, lepšia verzia seba samej. Navonok tieto dievčatá pôsobia silno a organizovane. Vnútri však často prežívajú veľa napätia, úzkosti, depresií a strachu zo zlyhania.
Podobenstvá
Pri práci so Zinou sa veľmi rýchlo ukázalo, že tento príbeh sa netýka len jej. Keď sme sa začali rozprávať o jej rodine a o tom, ako vyrastala, objavil sa obraz, ktorý v terapii vídam pomerne často. Podobný vnútorný tlak prežívala aj jej mama. A ešte predtým jej stará mama. Vyrastali v prostredí, kde bolo potrebné byť silná, zvládnuť všetko a veľmi nehovoriť o svojich emóciách. Smútok či hnev sa skôr potláčali, než aby dostali priestor byť vypovedané. Mnohé veci zostali nevyslovené. A práve tie nevyslovené veci majú zvláštnu schopnosť prežívať ďalej – niekedy aj celé generácie.
V rodinách sa totiž neprenášajú len gény alebo farba očí. Prenáša sa aj atmosféra.
Spôsob, akým sa pozeráme na seba. Spôsob, akým sa učíme zvládať bolesť. Dieťa potom často nesie niečo, čo nedokáže pomenovať. A jeho telo začne hovoriť za celý rodinný systém. Aj preto vo svojej praxi často pracujem nielen s mladým človekom, ale aj s rodičmi, najmä s matkou. Nie preto, aby sme hľadali vinníka. V terapii vina veľa nevysvetľuje. Oveľa dôležitejšie je pochopiť príbeh, ktorý sa v rodine nesie už dlhšie.
TimeWaver
Pri našej práci sme využili aj analýzu cez systém TimeWaver, ktorý umožňuje pozrieť sa na problém z širšej perspektívy – na úrovni tela, emócií aj energetických súvislostí. Ukázalo sa niekoľko oblastí, ktoré si pýtali pozornosť. Najvýraznejšie oslabenie sa objavilo v oblasti korunnej čakry, ktorá súvisí s mozgom, hormonálnym systémom a schopnosťou dôverovať sebe aj životu. Keď je táto oblasť oslabená, človek môže strácať kontakt so svojím vnútorným vedením a pocitom istoty. Objavili sa aj určité telesné preťaženia – napríklad prítomnosť plesní, ktoré môžu zaťažovať tráviaci systém, pečeň a žlčník a nepriamo ovplyvňovať náladu. Zároveň sa ukázalo oslabenie hormonálneho systému, najmä štítnej žľazy a metabolizmu.
Súvislosti orgánov…
Zaujímavé boli aj psychosomatické súvislosti orgánov. Pečeň poukazovala na potlačený hnev, obličky niesli tému strachu a krvný systém naznačoval nedostatok radosti a životnej vitality. Veľmi výrazná bola aj blokáda v oblasti srdcovej čakry, ktorá súvisí s témami lásky, prijatia a otvorenosti voči sebe aj druhým. A práve tam sa často skrýva skutočný príbeh – nie v jedle, ale v pocite, že človek nie je dosť dobrý.
Naša spoločná práca preto nikdy nebola len o jedle. Jedlo bolo skôr jazykom, ktorým telo hovorilo. Postupne sme začali pracovať s jej vnútorným svetom – s tou časťou, ktorá chcela mať všetko pod kontrolou, aj s tou zranenou, ktorá v skutočnosti len túžila po prijatí a bezpečí. Vraciavali sme sa aj k starým emóciám, ktoré v nej zostali potlačené. Niekedy sa objavil hnev, inokedy smútok, niekedy len ticho. Do týchto miest sme postupne prinášali viac pochopenia a prijatia.
Rodinné príbehy
Dôležitou súčasťou procesu bola aj práca s jej mamou. Dotýkali sme sa starých rodinných príbehov, ktoré sa prenášali z generácie na generáciu. Keď sa tieto staré vzorce začnú postupne uvoľňovať, mení sa atmosféra v rodine. A veľmi často sa uvoľní aj tlak, ktorý dovtedy nieslo práve dieťa. Popri terapeutickej práci sme podporovali aj telo – jemnou detoxikáciou, úpravou výživy a stabilizáciou nervového systému. Nebola to rýchla cesta. Skôr citlivý proces návratu k sebe.
Postupne sa v jej živote začalo objavovať viac pokoja, viac dôvery a menej vnútorného tlaku. A práve vtedy si človek uvedomí niečo podstatné. Uzdravenie totiž nie je niečo, čo sa „urobí zvonku“. Je to proces, ktorý sa môže začať vtedy, keď telo aj duša znovu zažijú pocit bezpečia. Keď sa staré zranenia začnú uvoľňovať a človek prestane bojovať sám so sebou.
Možno práve v tom spočíva skutočná sila uzdravenia. Nie v kontrole. Ale v prijatí. V tichom poznaní, že nemusím byť dokonalá, aby som bola hodná lásky. A že niekedy je najväčším krokom k uzdraveniu jednoducho návrat k sebe.
Mgr. Jela Šinková, celostný terapeut