Zabíjačka v čase môjho detstva alebo miznúca tradícia
Zimné obdobie bolo aj časom zabíjačiek. Gazdovia zvyčajne chovali po dve ošípané. Jednu zabili pred Vianocami a druhú na fašiangy pred Veľkou nocou, aby mali na veľké sviatky aj čerstvé mäso. Tí, ktorí mali ošípaných viacej, zvyšné predali mäsiarovi, niečo peňazí mali na „prilepšenia“ a za ostatné si na jar kúpili v susedných obciach malé prasiatka na ďalší chov. Prasatá pri zabíjaní museli mať aspoň 150-200 kíl.
Sviňa bola vtedy dobrá a vhodná na zabíjanie, keď mala slaninu na chrbte hrubú na 4 prsty. Gazdovia robili zabíjačky sami, prípadne im pomohol na revanš niekto z rodiny. Boli však aj takí, čo si na pomoc volali mäsiara.
Tradičná zabíjačka na dedine v minulosti začínala vždy ráno
U nás bol odborníkom na zabíjačku môj otec Pavol Kamenský. Keďže vyštudoval učňovskú školu vo Zvolene, odbor mäsiar, a potom i strednú priemyselnú školu potravinársku v Nitre, kde neskôr učil celý pracovný život, hlavným organizátorom a majstrom bol on.
Ráno si obliekol takú tú typickú károvanú košeľu, bundu, či ako to nazvať, a v dome a na dvore sa začal čulý ruch. Od rána sa chodilo von a dnu a na nás, deti, veru nebolo času. Do dnes počujem, ako ocko pripravuje nože, ten typický zvuk brúsenia, ako sa dotýka brúska noža, sa proste nedá zabudnúť. To, s akým majstrovským švihom ich dokázal a dodnes dokáže nabrúsiť, sa nedá len tak naučiť.
Keď bolo prasa na dvore, skočili k nemu dvaja chlapi, väčšinou ocko a krstný Dušan, jeden jej trhol zadnú, druhý prednú pravú nohu a keď zviera padlo, prikľakol a znehybnil jej kolenom ľavú nohu a pichol ju dlhým úzkym nožom rovno do srdca. Vtedy k nim priskočila starká a do misy chytala striekajúcu krv. Krv pečená na masti a nadrobno pokrájanej cibuli, spolu so štamprlíkom, bola prvým posilnením aktérov zabíjačky.
Dôležité bolo, aby sa krv v mise nezrazila, museli ju až do vychladnutia stále miešať.
Zabitú sviňu preniesli do veľkého dreveného koryta, obarili ju horúcou vodou, odspodu popreťahovali reťazou, aby z nej odstránili štetiny a zvyšok štetín potom zoškrabali. Zviera potom zavesili na kovovú konštrukciu, kde telo viselo dolu hlavou. Tam ho muži „rozobrali“. Starká potom na slanine a cibuľke upiekla kúsok pečene pokrájanej nadrobno, aby si prítomní na obed zajedli. Mäsové odrezky, najmä z podbrušiny, dali piecť s cesnakom a rascou a keď bolo mäso takmer mäkké, poliali ho trochou mlieka, z čoho ostalo pekne červené a rozvoňalo celý dom.
Z ďalších mastnejších odrezkov sa varila zabíjačková kapusta (kúsky mäsa opečené na cibuli so soľou, čiernym mletým korením a nakoniec sa k tomu pridala kyslá kapusta a udusila sa domäkka).
V nestráženej chvíli…
Ja som tajne chodila ku kovovej nádobe so šrotom a v nestráženej chvíli, keď ma nik nevidel, som suchý šrot sypala prasiatkom do válova.
Až kým ma ktosi z dospelých nevyhrešil, že ho vraj míňam nadarmo. Zabíjačka patrila takisto ku koloritu života na dedine a ako dieťa som ich zažila veľmi veľa keďže „pušiky“ starká i krstní Kamenskí v Boľkovciach osade chovali celý svoj život.
Bola to jedna z príležitostí, kedy sa stretla celá rodina, bol to čas nezabudnuteľných spomienok i historiek, ktoré som pri príprave mäsových pochúťok ako dieťa počúvala.
Týmto textom pokračujeme v seriáli: Návrat ku koreňom s Janou Torzewskou Kamenskou (poklady minulosti pretavené do prítomnosti).
Jana Torzewská Kamenská sa venuje tvorbe šperkov a čerpá pri nich z minulosti. A tiež zo skúseností a toho, čo ju naučila jej starká.
Janinu tvorbu nájdete tu: RETROBIJOU a jej stránku na FB tu: https://www.facebook.com/RetroBijou.sk
Na ďalší text sa môžete tešiť už čoskoro…
Korektúry textu : Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/