Nie sú starenky vždy ako z rozprávky
Prichádzam s ťažkou batožinou do malebného domčeka vo vinohradníckej časti Viedne – Heiligenstadt. Privíta ma sympatické dievča, rodinná známa staršej pani, ku ktorej som sa prihlásila do služby ako opatrovateľka.
“Bolo by to skvelé, keby ste vydržali, lebo ste už v poradí trinásta, ktorá sa o to pokúsila. Zatiaľ po dvoch dňoch všetky ušli”, povzdychla si.
Staršia pani sedela v invalidnom vozíčku a netvárila sa ani trochu kamarátsky. Neprehovorila ani slovo, len si ma premeriavala očami.
Na druhý deň som zostala so staršou pani osamote. Rozdávala priehrštím rázne a rýchle pokyny. Po úsmeve v jej tvári ani stopy.
Na stolíku mala položený zvonček, ktorým oznamovala, že mám prísť.
Presne tak, ako v starých filmoch zvonila kráľovná na svoje služobníctvo.
Musela som konať rýchlo.
Ak nie, pani znervóznela a bola nepríjemná.
Jej meno znelo zaujímavo – Schapringer.
Jedného dňa som jej priniesla obed k jej lôžku, ako si želala.
Špenát s varenými zemiakmi.
Po prehltnutí pár súst jedla schytila tanier a švihom ho zhodila na zem. Tanier sa rozpleštil na márne kúsky a špenát sa rozlial na podlahu vedľa postele.
“Okamžite mi doneste mäkkú uvarenú mrkvu, toto jesť nebudem!”
Jej zamračený pohľad a hnev v hlase jasne naznačoval, že ide do tuhého.
Podobných situácií, kedy pani Schapringer vyviedla niečo nepredvídateľného už bolo viacero a preto som sa odhodlala ozvať.
Nemčina sa mi časom akosi ľahšie sypala z rukáva a tak som spustila:
“Vážená pani, okamžite vám mrkvu neprinesiem, pretože sa bude variť aspoň 15 minút. Ak mi vybavíte kurz rýchlovarenia, hádam niečo vyčarujem,”
s miernou aroganciou v hlase znela odpoveď.
Pani stíchla a šuchla sa pod perinu.
O chvíľu zazvonil telefón, ktorý mala na stolíku. Ale ako na potvoru, bol stolík posunutý v miestnosti tak, že naňho nedočiahla.
Telefón zvonil a zvonil. Nachádzala som sa v kúpeľni a zvuk telefónu som nepočula.
Vyrušil ma až nepríjemný hrdelný krik až škrekot Pani Schapringer.
Revala tak, že sa pomaly triasli okná.
Vybehla som celá rozrušená, že čo sa stalo.
Nič zvláštne, len pani nedočiahla na svoj telefón.
Opäť sa vo mne rozsvietil akýsi pud sebazáchovy a spustila som:
“Vážená pani, som vaša opatrovateľka, ale nie som stroj. Aj ja mám svoje potreby a musím chodiť na záchod. To ste nemohli chvíľu počkať? “ znela moja otázka.
Každý deň s pani Schapringer bol pre mňa dobrodružným. Dokonca som si všimla jej fyzioterapeuta, ako odchádzal po polhodinovej terapii so slovami:
“Haló, pani, vy viete, že otroctvo už zrušili? Už ma tu neuvidíte.”
Mení sa náš charakter so starnutím nášho tela?
Pani Schapringer bola 92 ročná pani, ktorá celý svoj život zasvätila chovu jazvečíkov. Milovala zvieratá a hru s kartami.
Aj keď ma počas dňa vedela poriadne pootáčať, karty som si s ňou zahrala. Aspoň vtedy sa s ňou dalo v pokoji rozprávať.
Počas jednej hry sa ma opýtala:
“Prečo so mnou hráte karty, veď som bola na vás dnes taká zlá.”
“Mám srdce, pani Schapringer, ale domnievam sa, že vy ho nemáte.
Ak áno, tak zatvrdnuté ako kameň,”odpovedala som odhodlane.
Zamyslela sa a povedala mi vetu, ktorú si pamätám dodnes.
“Ste rozumná a preto vám poviem pravdu.
„Nemám rada ľudí, ľudstvo ako také… Ak je tu niekto, ku komu niečo naozaj cítim, je môj pes.”
Pani Schapringer umierala ťažko.
Sama, bez blízkej osoby, za pomoci dvoch opatrovateliek hovoriacich cudzou rečou.
Aj keď ľudia zostarnú, neznamená to, že sa zmenia na babičky z rozprávky. Možno zostávajú viac či menej rovnakými ako v mladosti, len slabšími a bez filtrov spoločenskej masky.
Ilustrácia: Oľga Gromová
Autorka kníh a sociálna terapeutka
