Nezáleží na veku, lebo pod pomyselnými krídlami rodičov zostávame stále deťmi…
Na moment, prosím!
Tá, čo prvá objíma, keď vtiahne ťa život,
tá, čo nocou nespáva i cez deň tvári sa milo,
tá, čo za úsvitu vstáva, keď odchádzaš z domova,
tá, čo navždy zostáva aj v diaľke tvoja opora.
Tá, pre ktorú nikdy nie si veľký (á),
tá, čo úprimne ľúbi, aj keď oči máš u frajerky.
Tá, čo sa za teba vždy postaví,
tá, čo pred odchodom vlasy ti pohladí,
tá, čo pre lásku k tebe aj svet obráti.
Jedinečná, jedna a jediná
na zemi aj v spomienkach – večná MAMINA.
Postreh z domácnosti staršej dámy vo Viedni
Ako spoločníčka deväťdesiatsedemročnej pani vo Viedni sa stretávam s menej i viac náročnými momentami.
V jedno jarné skoré dopoludnie sedíme s Pani Majer za stolom, na ktorom rozvoniava čerstvo uvarená čierna káva. Z rohu miestnosti sa ozýva tón zvoniaceho telefónu, umiestneného na drevenom rohovom stolíku. Vstávam od stola a prinesiem telefón.
„Haló? Á, to si ty „Maríja“? Teším sa, že prídeš, budem na teba čakať s obedom! Apropó, si dobre oblečená? Nie je ti zima?“ Nezabudne sa opýtať vždy starostlivá mama, pani Majer.
Po skončení hovoru mi oznamuje, že na obed mám prestrieť pre tri osoby, pretože jej dcéra, ktorá žije v zahraničí, práve pricestovala.
No, dúfam, že ľúbi kapustové fliačky, pomyslím si, lebo tie si pani Majer „objednala“ deň vopred.
Príchod dcéry…
Hodiny na stene ukazujú obedový čas a zvonček vchodových dverí sa rozozvučí. Pani Majer, ktorá si stihla ešte prezliecť pekný kostým sa pomaly usadí za stôl.
„To, už bude ona, dcéra Marija, otvorte jej prosím, s radosťou povie pani.
Prichádzam k dverám a uvítam jej dcéru, ktorá pricestovala až z Tirolska.
„Mutti“, radostne zvolá Maríja a objíme svoju mamu.
„Ako sa máš, pozri, čo som Ti priniesla,“ a vyťahuje z tašky krásnu zelenkavú šálu.
Pomaly ale pozorujúc obidve dámy odídem do vedľajšej časti miestnosti, aby som nenarúšala ich spoločné stretnutie.
O chvíľu podávam na stôl teplé jedlo a v trojici sa púšťame do stolovania. Maríja rozpráva zážitky z jej života so zámerom rozveseliť starú matku.
Všímam si, ako často začína vetu oslovením – Mama
Maríja má sedemdesiat rokov. Avšak mne ako pozorovateľovi ich dialógu, ona pripadá ako malá dcérenka, ktorá sa po návrate zo školského výletu zvítala so svojou milovanou matkou.
Mamka…
O nejaký čas, si zdravotný stav pani Majer vyžiadal hospitalizáciu v nemocnici. Moja úloha spoločníčky však nekončí a preto ju každý deň navštevujem.
Jej stav sa nelepší, ba naopak. Jedného dňa si vypočujem z úst lekára tieto slová: „Zavolajte dcéru od pani Majer, aby sa prišla rozlúčiť. Jej stav je vážny…“
Slzy sa mi rinú do očí pri pohľade na nemocničné lôžko, v ktorom leží vysilená Matka a vedľa nej dcéra, ktorá ju zoviera silno v náručí.
Myslím si, že pre svojich rodičov, matky aj otcov zostávame deťmi stále, nezáleží koľko máme rokov. Ich starosť o deti a ich záujem môže pretrvávať až do konca. A nikto a nič na svete to nezmení…
Myslím si, že aj keď žijú rodičia ďaleko od svojich detí, alebo sa už vzdialili do večnosti, v myšlienkach a srdciach zostávajú stále s nimi v spojení.
…Kedy ste povedali otcovi aj mamke, že ich máte radi?
Kedy ste pošepkali deťom, že sú výnimoční kamaráti?
Kedy ste žienke naposledy doniesli kvety?
Tak to vykonajte, veď nikto z nás nie je svätý.
Vyslovte a posuňte myšlienkový čin:
Kým nás vníma, kým je s nami
lebo v minúte poslednej darmo zvažovať výhry, rany…
Zuzana Balašovová Donátová, pôsobila ako opatrovateľka v domácnosti a sociálna terapeutka v hospici Sv. Františka a Domove seniorov v Bratislave.
Príbehy a rozhovory s pacientmi častokrát v ich posledných chvíľach života zachytila v knihách: Za dverami liečebne, r. 2019, Za dverami Liečebne II, r. 2024 a iné…
Link na knihy: https://elist.sk/?s=balasovov%C3%A1&post_type=product&dgwt_wcas=1
