Pavol Hammel: Na Titanicu boli všetci zdraví, ale šťastie nemali
Viac ako 60 rokov na scéne, desiatky albumov a pesničky, ktoré zľudoveli. Pavol Hammel prišiel do podcastu ODznova s ľahkým humorom, čiernym vtipom a múdrosťou človeka, ktorý vie, že byť je viac ako mať.
Prespal vlastnú smrť
Keď som si čítala prípravu na tento rozhovor, zaujali ma dve vety. Že Pavol Hammel zaspal na lavičke v Ruzyni a nenastúpil do lietadla, ktoré potom padlo. A že si kúpil hrobové miesto v Chorvátsku. Pýtala som sa ho, ako sa to stalo.
Rozprával to s takou ľahkosťou, až ma to dojalo. Po žúrke ho doviezli na letisko, mal za sebou check in a na lavičke zaspal. Zobudili ho so slovami, že lietadlo, do ktorého mal nastúpiť, padlo. Hneď si kúpil letenku na ďalší let a letel domov. Keď som sa ho pýtala, či sa potom nebál lietať, odpovedal typicky hammelovsky: to sa predsa nemôže stať dvakrát za sebou na tom istom mieste.
A poučenie, ktoré z toho má? Pri leteckých katastrofách je v živote dôležité nenastúpiť do toho lietadla, ktoré padne. Potom to už ide samé.
Hrob v Chorvátsku ako posledná vec, čo mu chýbala
Na otázku, prečo hrobové miesto, sa smial. Všetko ostatné, jachty, rezidencie, apartmány, už vraj má. Tak toto bolo posledné, čo mu chýbalo. V skutočnosti išlo o úlet s partiou chalanov na plachetniciach. Večera na ostrove, konoba, kostolník, cintorín pri kostole, spev na chóre. Slovo dalo slovo a kostolník sa ho spýtal: Pavle, nechceš tu ležať? Za 100 eur mu dal papier. Na ktorom ostrove to je, si už presne nepamätá. Berie to ako spomienku na veselé časy, nie ako plán.
Kotolňa, maľovanie a radosť z tvorby
Veľa času vraj trávi v kotolni. Nie preto, že by začínal ako kurič. Práve naopak, ako hovorí, prepracoval sa do kotolne z výšin. Maľuje tam olejovými farbami, lebo inde v dome by mu to manželka nedovolila. Svetlo slabé, vzduch mizerný, výpary silné. Preto tam býva vždy len hodinku.
Do štúdia mi priniesol svoj autoportrét. Originálny výtlačok, len 77 kusov, vytvorený s grafikom Mariánom Komáčkom. Veľmi si tento dar vážim.
Ako sa tvorilo po roku 1968
S Prúdmi začínal v roku 1964, v roku 1968 vyšla platňa Zvonte zvonky. Potom prišli tanky. Rozprával, ako si deň po obsadení prišli do rozhlasu pre bubny a zosilňovače a vojak so samopalom ich otočil. Rozlúčili sa s vecami a odišli. Radšej žiť ako mať bubon.
Silná platňa s Borisom Filanom a Kamilom Peterajom potom nevyšla, lebo riaditeľ vydavateľstva mu povedal: Pavle, toto nevydáme, musel by si emigrovať. Nerozplakal sa, pokračoval ďalej. A čas ukázal, že aj v normalizácii vznikli veci, ktoré prežili dodnes. Spomínal Collegium Musicum, Deža Ursinyho, Zelenú poštu aj Šľahačkovú princeznú.
Prezradil aj to, čo o ňom málokto vie. V roku 1972 riadne vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Chcel mať zadné dvierka, lebo nikto nevedel, či vydrží on, alebo či vydrží zriadenie. Úľavy nemal, práve naopak. Skúšky robil aj dva tri razy, lebo meno bolo skôr na príťaž.
Mne nedali nič
Dnešní umelci často hovoria o podpore a grantoch. Pýtala som sa ho, koľko podpory dostával on. Smial sa. Nikdy v živote som nič nedostal, hoci poznal 16 či 17 ministrov kultúry.
Vysvetľoval, že boli vždy sebestační. Pesničku si musí vymyslieť, zaplatiť štúdio, muzikantov, šírenie, prenajať sálu, dopravu, reklamu, predpredaj, SOZAu. Keď dá vstupné 25 eur, často to ledva vyjde. Jeho spoluhráči majú 14 koncertov ročne, živiť sa len tým nedá. Najlepší pocit je pre neho vypredaná sála, kde ľudia kúpia lístok a prídu. Keby to nefungovalo, skončil by. Silou mocou sa na očiach držať nechce.
Zároveň pripomína, že kultúra nie je len umenie. Sú to cirkvi, pamiatky, hrady, televízia, rozhlas. A umenie si často mýlime s nárokom. Keď štát chce, aby som niečo natočil, nech si to objedná a zaplatí. Ale že si vymyslím pesničku a štát mi za to dá peniaze, to je blbosť.
Byť je viac ako mať
Najviac ma oslovila jeho veta, že viac uctieva byť ako mať. Nevlastní prakticky nič. Dom je písaný na dcéru, auto má na leasing. Načo by kupoval dom v Španielsku, keď za tie peniaze môže 12 ráz cestovať zakaždým inde a stále ho to vyjde lacnejšie.
Pýtala som sa ho aj na kondíciu. O dva roky bude mať 80 rokov a pôsobí bezveko. Odpovedal, že strava je dôležitá, ale preceňuje sa. On je všežravec, má rád klobásu. Dôležitejší je postoj. Vymenil bedrový kĺb a nenariekal. Tešil sa z fašírky v nemocnici ako z hamburgera. Netrápiť sa pre zbytočnosti, nerobiť si problémy s priateľmi ani s nepriateľmi. Kunderova neznesiteľná ľahkosť bytia. Ráno sa zobudiť a tešiť sa, že žijem.
Preto hovorí aj starším divákom: neľahnúť si s nohami hore pred televíziu. Záujmová činnosť, záhradka, koncert, stretnutia s ľuďmi. Apatia prináša choroby. Stále niečo robiť a tešiť sa.
Poetika v úplnej nahote
Na jeseň pozýva do štúdia L plus S 7. novembra a potom na turné v marci a apríli. Nový dvojalbum Poetika nahral v triu za dva dni v Modre. Bez bícich a basy, len klávesy, gitara a spev. Chcel svoje pesničky oprostiť do úplnej nahoty, aby vynikla poézia textov. Vyjde 30. októbra a bude k dostaniu cez Pavian Records a na koncertoch.
Mrzí ho, že ľudia ho poznajú len cez Medulienku, Učiteľku a Pri poslednom litri vína. Má viac ako 320 pesničiek, muzikál Cyrano z predmestia, balet Everest, filmovú a divadelnú hudbu. Aj preto robí výchovné koncerty, kde ponúka aj tie menej známe.
Môj osobný záver? Šťastie je dôležitejšie ako zdravie. Ako povedal Pavol: na Titanicu boli všetci zdraví, ale nikto nemal šťastie. Buďme k sebe uvážliví, zmierliví a tolerantní. Aj keď doba tomu veľmi nepraje.
Pozrite si celý rozhovor zdarma:
Pripravila Martina Valachová