DVOJITÝ SIGNÁL, alebo Keď niečo hovorím a iné si myslím..
V psychológii sa pre situácie, kde nastáva slovný a telesný nesúlad, používa pomenovanie DVOJITÝ SIGNÁL (double signal). Dvojitý signál symbolizuje nekongruentnosť, nesúlad, protichodné/paradoxné reakcie. Uvediem krátky príklad. Matka dietaťu hovorí: “Ľúbim ťa”. Avšak v rovnakej chvíli telom/rukami odtláča jeho objatie.
Slovne dostáva dieťa informáciu o láske, cez telo je však odmietané. Ocitá sa vo svete zdvojených informácii. V takom priestore vládne neistota. V takom priestore nie je nič isté a zároveň všetko je možné. Neistota prebúdza strach. Strach odtláča lásku, vytvára projekcie, zavádza. Poukazuje na problém. Núti “vyzbrojiť sa”, lebo nevieme, čo čakať.
Vo výchove detí sa tento jav v komunikácii často dáva do súvislosti až s výskytom bipolárnych porúch či psychóz.
Čím teda vlastne komunikujeme? V čom tkvie mágia nami vypovedaných slov? Pri workshopoch zameraných na komunikačné techniky sa robieva cvičenie, ktoré ukazuje dôležitosť formy slova. Teda toho, čo je ešte dôležitejšie, ako význam povedaného.
V tomto cvičení dvojica ľudí navzájom stojí chrbtom voči sebe a nevidia si do tvárí. Ich úlohou je len vysloviť úvodný pozdrav a prvú vetu v rozhovore. Ten, ktorý hovorí, dostáva inštrukciu vysloviť prvý pokus s úsmevom na perách. V druhej fáze je jehou úlohou byť zamračený, vážny vo svojej mimike a to počas opakovania rovnakých úvodných viet.
Úlohou druhého človeka je pomenovať, čo z kratučkého rozhovoru cítil, aj keď nevidel.
Výsledkom cvičenia je istota, že takmer každý z nás úsmev “počuje”. A počujeme veru aj zamračenosť.
Pocit z podoby hovoreného prebíja význam slov – vystupuje výraznejšie, než čakáme.
Ľahko prijímame povedané slová, keď za nimi necítime hrozbu, ale naopak, nesú v sebe ľahkosť. A opačne, keď v nás počuté vyvolá neistotu, nepokoj, neváhame si obsah “zväčšiť”, prikrášliť k horšiemu, vytvoriť väčšiu, než reálnu hrozbu.
Keď nás naháňa náš vlastný strach…
Na tomto princípe funguje ľudský strach.
Poznáte obrázok mačky, ktorá vrhá tieň leva?
Často pred strachmi utekáme, nechávame ich za svojich chrbtom a oni v tomto tieni zväčšujú svoje rozmery. Z mačky rastie lev, nebezpečná šelma. My len utekáme, bojíme sa zastaviť a obzrieť, pozrieť sa do tváre. Z leva sa stáva obor s hroznou tvárou, ktorá v našich predstavách stale viac ožíva a mocnie. Až keď sa zastavíme, obzrieme a nadýchneme sa, môžme uvidieť našu známu mačku, ktorej tieň sa len s nami pohral a my sme “naleteli” svojej predstave, ilúzii toho, čo strach vyvolal, projekcii.
Cez príklad od teórie k praxi – poďme sa ešte raz pozrieť na SLOVO cez praktický príklad…
Už len vysloviť meno človeka sa dá toľkými spôsobmi. Ak vyslovíme meno svojho partnera nežne, ten sa začne cítiť plný lásky, vnímajúci a dávajúci lásku.
Ak ako matka vyslovím meno svojho dieťaťa prísne, dieťa väčšinou ihneď spozornie. Tónom hlasu vnášam neistotu do jeho konania, zastavujem ho od nebezpečenstva, mám cieľ ho zvukom jeho mena chrániť, alebo vystríhať. Jeho menom mu dokáže povedať – “toto nie”, teda vydať zákaz, obmedzenie. Skríknutím mena dietaťa ho dokážeme zahanbiť. Ale aj naopak – namotivovať, vybudiť k výkonu.
Pri športových súťažiach skandujeme mená obľúbeného klubu, či daného hráča. Ten presne cíti, aká dôvera je mu dávaná, akej pozornosti sa mu dostáva. Cez túto tvorivú silu slova a skrytej energie v ňom, dokáže ísť často za svoj fyzický limit, prekonať svoje obmedzenia, ísť za hranicu možného.
Kde môžme byť pozornejší? Alebo ako nájsť ZEN svojich SLOV..
- Skúsme si všímať, čo k svojim slovám “pribaľujeme”. Akú emóciu nimi vysielame?
- Všímajme si aj to, podľa čoho ju ten druhý človek rozpozná. Či je zreteľná aj pre toho druhého v komunikácii.
- Zastavme sa pred vyslovením slova/vety a doprajme si chvíľočku, v ktorej zvážime jeho tón, farbu, emóciu v ňom.
- Čo ak by sme našim vysloveným slovám skúšali ich zafarbením, tónom, spôsobom povedaného vždy akoby priradiť smajlika?
- Vylaďme sa na to, čo hovoríme. Čo cítim vnútri? A aké slovo nakoniec zo mna “vypadne”? Malo byť povzbudivé. Podarilo sa mi to? Ak nebolo, čo sa udialo? Čo mi nevyšlo?
- Skúmajme sami seba. Rozprávam ticho? Alebo rýchlo, až útočne? Čo chcem pred ostatnými ukryť? Pozerám sa do očí? Usmievam sa, keď rozprávam? Zodpovedá môj výraz tváre hovorenému?
- Aké signály dávam navonok cez telo? Som natočená/ný k danému človeku? Vedela by som ho objať, keď hovorím láskavo?
- Mám v sebe naozaj hnev, keď zo mňa idú nahnevané slová? Mierim ich správnym smerom?
- Viem rozlíšiť, či boli moje slová pochopené tak, ako som ich myslel/la? Ako to zistím/budem zisťovať?
SLOVO na záver
Ozajstná práca so slovom je čosi, čo zasahuje až k hranici umenia. Učia sa jej herci, rečníci, politici, advokáti, učitelia, mediálne prezentovaní ľudia – teda tí, ktorí slovom potrebujú zasiahnuť, strhnúť, presvedčiť, zaujať, motivovať, vytvárať emóciu, získať moc, vplyv..
To podstatné prebieha v priestore medzi slovami. V priestore medzi nádychom a výdychom, kým sú slová vyslovované. Teda tam, kde sa tvorí ich podoba, tón, zvuk, odtieň, farba, tempo. Tam, kde sa podvedomo rozhodujeme, ako dané slovo možme použiť. A čím sa SLOVO v komunikácii môže stať.
“Neuverme slovám.
Poďme do ich medzier, poďme do priestoru, kde sa rodia.
Poďme do ich hĺbok, čím sú tesne predtým, než nájdu tvar”
Autorka je lektorka. Viac nájdete tu: https://www.facebook.com/ninamenkynovayoga/
Dvojitý signál vo výchove?
O komunikácii s deťmi sme sa rozprávali aj s prof. Maxom Kašparů. Jedna vec je čo hovoríme a druhá, čo ukazujeme. Viac v rozhovore…
