Po dvoch rokoch som opäť sedela oproti profesorovi Maxovi Kašparů. Prijal ma u seba doma. Muž, ktorého nazývajú najvzdelanejším Čechom, má za sebou 50 rokov psychiatrickej praxe, 30 rokov súdnoznaleckej činnosti a k tomu je kňazom. Rozhovor s ním je vždy ako otvorenie viacerých dverí naraz — a nikdy neviete, ktorou vás zavedie najhlbšie.
Ešte pred pár rokmi ste na chodbe zakopávali o kolobežky a v kuchyni nebolo počuť vlastné slovo cez hádky o domáce úlohy. Dnes je v dome ticho. Deti odišli za štúdiom, za prácou či za vlastným životom a vy zrazu chodíte po izbách, ktoré sú síce plné spomienok, ale prázdne v tom najdôležitejšom zmysle. Poznáte ten pocit?
Po dvoch rokoch som opäť sedela oproti profesorovi Maxovi Kašparů. Prijal ma u seba doma. Muž, ktorého nazývajú najvzdelanejším Čechom, má za sebou 50 rokov psychiatrickej praxe, 30 rokov súdnoznaleckej činnosti a k tomu je kňazom. Rozhovor s ním je vždy ako otvorenie viacerých dverí naraz — a nikdy neviete, ktorou vás zavedie najhlbšie.
