Kniha o veselých aj vážnych zážitkoch počas covidu a o tvorbe a talente
Život píše príbehy. A tak to bolo aj v prípade Maroša. Na základe rozhovoru vznikol nápad, že sa môžete registrovať s vašim záujmom o informácie, keď bude kniha Maroša dostupná. Vyplňte formulár. Je to nezáväzné. Keď bude všeto pripravené, dáme vám vedieť…
Ukážka z knihy Kameň mudrcov
Táto knižka je venovaná všetkým ľuďom, ktorých život ovplyvnil Kovid a okolnosti s ním súvisiace.
Je spomienkou na všetkých otcov, mamy, deti, starých rodičov či priateľov alebo známych, ktorých pozemská cesta skončila, na všetkých ktorým ostali trvalé následky ktoré im už neumožňujú viesť život ako predtým, no mali to šťastie, že žijú. A všetkým tým, ktorí prežili opatrenia s Kovidom spojené.
Je vyjadrením poďakovania všetkým tým, ktorí deň po dni nasadzovali vlastný život, aby pomáhali a zachraňovali druhých, jednoducho robili všetko , čo bolo v ich silách a snažili sa poraziť neviditeľného no všade prítomného nepriateľa.
Nebudem hodnotiť tých, ktorí zradili a zbabelo utiekli z bojiska. Tých, ktorí zamykali dvere svojich ordinácií, zatajovali sa, nezdvíhali telefóny a zbabelo zutekali pred zodpovednosťou.
Nebudem hodnotiť ani rozhodnutia neschopných politikov, ktorí vršili jedno katastrofálne rozhodnutie za druhým , politikov a slabochov, ktorí defacto vyhladili v Československu jedno okresné mesto o veĺkosti Trnavy či takmer celého Kladna.
Ani politikov z celého sveta, ktorí dodnes nanabrali odvahu ukázať prstom na krajinu Draka ako pôvodcu novodobého armagedonu a žiadať aspoň morálnu satisfakciu. Ale je to pranier ľudského hyenizmu, ĺudí, ktorí sa neváhali obohacovať na úkor spoločnosti a jednotlivcov.
Tento príbeh je rozprávaním autora, ktorý to prežil napriek prognózam lekárov a stal sa neoddeliteľnou súčasťou tohto deja.
Je rozprávaním o tom, ako dokážu hraničné prežitia vstúpiť do podstaty človeka a vykonať v ňom neuveriteľné zmeny – a je treba ich prijať.
Kovid
Kapitola 1
Píše sa 12. január 2021. Už nie som schopný prejsť zopár krokov po byte, nemôžem dýchať, pomaličky sa dusím, akoby som sa topil. Hrozný pocit
Zdvíham telefón a volám si prvú pomoc.
Chlapci prišli rýchlo – obalení v bielych skafandroch dobre odizolovaní od môjho sveta.
Krátke vyšetrenie – a je tam . Máte ho Kovidka jedného.
Vlastne som sa ani nevládal zbaliť , schmatol som pyžamo, telefón doklady a za asistencie dvoch výborne zohratých mladých mužov sa vliekol v mrákotách do sanitky.
Na tvár som dostal kyslíkovú masku – Bože ako sa mi uľavilo, odrazu som sa začal preberať z mrákot. Auto sa pohýna, ozve sa siréna a auto smeruje do nemocnice.
Vodič uháňa v snahe doviezť ma v živom stave .
Po chvíľke sme tam. Chlapci ma vyložili na lehátko, odovzdali papiere a už sa poberajú za ďalším „zákazníkom“ .
Centrálny príjem je zvláštne miesto v nemocnici.
Schádza sa tu pestrá spoločnosť.
Zlodejičkovia, alkoholici, bezdomovci, bitkári, nešikovní domáci kutilovia, dôchodcovia ktorí precenili vlastné gymnastické schopnosti a zleteli z rebríka či z čerešne no a samozrejme my koviďáci.
Sanitár šikovne kľučkoval s mojim lôžkom a našiel mi miesto v rohu miestnosti. Je zrejmé, že má chlapec prax, ide mu to šikovne.
Ležím a počúvam, čo sa okolo mňa deje. Pomaličky sa stotožňujem s atmosférou miesta. No som šťastný, na tvári mám gumičkami prilepenú kyslíkovú masku a to mi ku šťastiu úplne stačí.
Je to zvláštne no začal som pociťovať hlad a smäd. Nejedol som už takmer päť dní a práve v tejto chvíli sa ozval žalúdok. Čudné No neustále prevláda očakávanie nad tým čo príde a hlad ustupuje do úzadia. Upadol som do driemot a odrazu ktosi drgol do mojej postele. Otvoril som oči. 2
Mladý sanitár s respirátorom na tvári mi hovorí – poďte ideme na rontgen pomôžem Vám do kresla.
Ou ideme na výlet ? Spýtal som sa a zagúľal očami od únavy. Veru sám by som sa na vozík už nedostal. Reč fungovala, no ruky a nohy už nie. Šlo to rýchlo…
No to je dobré že máte zmysel pre humor, usmial sa. Ešte sa zíde. Vraví.
Pomaly ma vytlačil na chodbu , pôjdeme do susedného bloku . Zastali sme pred nákladným výťahom.
Stlačil gombík a spoločne sme čakali až sa stará plechová kabína s hrmotom zastaví na našom poschodí. Chvíľu to trvalo a bolo počuť, že niekto nad nami nakladá.
Výťah sa dal do pohybu a v okienku sa objavilo svetlo kabíny, ktorá spomaľovala a so škripotom zastala pred nami.
Môj sanitár otvoril trhnutím obe kovové krídla dverí.
V tej chvíli nastala komická situácia. Obaja sme zízali do prítmia kabíny výťahu na prekvapeného kolegu ktorý tam stál spolu s lehátkom na kolieskach. Ja s kyslíkovou maskou na tvári a vyvalenými očami. Museli sme vyzerať komicky všetci.
Na kolieskovej posteli ležala prikrytá mŕtvola, tá sa už nečudovala, no sanitár ktorý ju doprevádzal vôbec nepočítal s možnosťou, že ho na jeho výprave prekvapia ešte živí ľudia.
Hľadeli sme na neho a on na nás.
Ani neviem ako, odrazu zo mňa vypadlo „nooo kľudne si choďte vyložiť, my počkáme . Veď sa nebudeme tlačiť „ . Aj keď miesta bolo vo výťahu bolo dosť aj na druhú mŕtvolu . V tej chvíli som nestál o tú dvojicu ako spolucestujúcich.
Môj sanitár sa uškrnul a zatvoril opať plechové dvere. Ten druhý s mŕtvolou sa nezmohol ani na slovo a pohol sa do cieľovej stanice v suteréne . veď kde inde tam je najchladnejšie…
V tej chvíli mi prebehlo hlavou, nooo dobre to začína, pááánečku to bude ešte veselé. „Pomyslel som si „. 3
Moja prvá izba
Kapitola 2
Nebolo miesto.
Chorí živí aj tí ktorým to už mohlo byť jedno boli ukladaní kde sa dalo. Musím povedať, že záujem o miesta bol úžasný o kyslíku ani nemusím hovoriť. Potrhali by sme sa za ním.
Po absolvovaní všetkých uvítacích procedúr vrátane rtg som chytil flek na chirurgii. Ćudné oddelenie pre koviďáka. Ale bolo to tak. Na stenách bolo ešte vidno zasychajúcu omietku po tom, ako tam inštalovali rozvody kyslíka.
Sanitár mi pomohol na postel, tých zopár vecí čo som mal so sebou sme šupli do krásnej plechovej skrinky krémovej farby vedľa postele. Takú by som raz chcel mať domá, krásny kus – pomyslel som si.
Kyslíková bomba preč a do nosa hadičky s kyslíkom. Paráda pomyslel som si , ako dobre sa mi dýcha.
Rozlúčil som sa so sanitárom a on si odkvačil po svojom tlačiac vrzajúci vozík pred sebou. Až vtedy som si uvedomil, že veď ten vozík ma mäkkú gumu.
Usmial som sa sám pre seba a začal som s prieskumom našich komnát.
Nebolo moc čo skúmať. Jedna izba s tromi postelami – nebola to teda žiadna sláva no ale čo sa dalo robiť.
Na každej strane som mal jedného takého zúfalca ako som bol sám. No vyberaná spoločnosť. Im bolo do smiechu asi tak ako mne.
Asi som zadriemal. Veď som prešiel na vozíku niekoľko poschodí a asi sto metrovú chodbu, tak kto by nebol unavený. Že ?
Z driemot ma prebrala sestrička . Pane prišla som Vás napichať. Hovorí. Najprv som nerozumel , až po chvíli mi docvaklo. Nemal som zatiaľ skúsenosť s týmto a tak som sa nesmelo opýtal. A to akože kam ? No viete aby ste nemal komplikácie s vylučovaním. 4
Vydesilo ma to, keby som neležal asi by som omdlel. Nie som hrdina v týchto veciach a toto bolo niečo nepredstaviteĺné. Hovorím ďakujem musí to byť ? No nemusí ak si to neprajete. Noo tak to nechajme ako to je.
Prišla prvá večera. Poväčšine to bol kúsok chlebíka s neidentifikovateĺnou nátierkou alebo čímsi podobným. Dal som si za pohár nemocničného čaju a začal ohrýzať chlieb. Žalúdok si pýtal aspoň trošku. Nejedol som preto, že by som mal chuť na jedlo , ale len z pocitu príšerného hladu.
V nose hadičky cez ktoré sa do mňa zo steny liali litre kyslíka a v ústach som žužlal kúsok chleba.
Hop , problém. Po chvíľke som zistil, aké komplikované je prehltnúť sústo, keď nemôžem dýchať.
Začal som uvažovať čo s tým. Nenapadlo ma nič lepšie, ako vytiahnuť si z nosa hadičku a skúsiť prehltnúť. Nebol to dobrý nápad.
Ešte pár krát som s problémami prehltol zopár súst, zapil čajíkom a zážitok z večere skončil.
Blížila sa noc. Moja prvá noc s kovidom v nemocnici.
Prešla dobre, nikto nezomrel , všetci traja sme ako stroskotanci ležali na posteliach a dychčali. Na stenách klokotali nádobky s vodou, ktoré zvlhčovali kyslík ktorý sme dýchali.
Pokračovanie v knihe…
Máte záujem? Vyplňte formulár
Pripravila: Martina Valachová