Mám 46 rokov a po viac ako dekáde podnikania som začala uvažovať o tom, že sa opäť zamestnám. Mojou prestupnou stanicou medzi vlastným biznisom a rozhodnutím orientovať sa na zamestnanecký pomer bol projekt, kde som viac ako rok pôsobila ako externá konzultantka. Mala som príležitosť byť členkou tímu skvelých ľudí, ktorý viedla žena, o generáciu mladšia odo mňa. Nesie v sebe veľa múdrosti, silný drive, logické myslenie a tiež vzácnu empatiu. Má vo mne fanúšika, som na ňu pyšná. Škoda, že už projekt skončil, bola to krásna spolupráca.
Sme len tovar… (?)
I začala som rozosielať svoj životopis. Priateľky HRistky mi poradili, ako ho mám upraviť, čo mám v akom prípade doplniť a v akom vypustiť. Zrazu som si pripadala ako variabilná zostava z IKEA. Chvíľu treba aby si bola kúpeľkou, ale teraz by si mala byť luxusnou obývačkou. A tu chcú kuchyňu, tak z toho poskladaj kuchyňu. HRisti vraj nemajú čas čítať životopisy. Treba sa predať ako tovar, riadky v CVčku musia byť niečo ako reklamné headliny. A tak mám v počítači asi sedem rôznych typov životopisu. A pýtam sa, čo vlastne zaváži? (túto otázku som položila niekoľkým HR-istom a v blízkej budúcnosti sa s vami o výsledky podelím v samostatnom článku). Verím v to, že človek má vždy šancu zostať človekom a nezmeniť sa na zanedbateľnú súčiastku v súkolí nazývanom ekonomika či hospodárstvo. Že máme právo, ba priam povinnosť postaviť sa za seba, svoje potreby a sny a nevzdávať sa ich. A že máme právo meniť svoje očakávania od seba aj od druhých.
Rovnováha
A tu niekde sa moja dávna myšlienka, že byť 40+ je špeciálna kategória, ktorá potrebuje svoj vlastný časopriestor, začala zhmotňovať do reálneho projektu. Mnohí z nás sú pre zamestnávateľov príliš kvalifikovaní, skúsení, múdri a drahí… Alebo prosto už chcú byť slobodní a nie tráviť zvyšok druhej polovice života niekde v sklenenom peklíčku od rána do noci. Máme totiž seba a svoje rodiny. A tak sme prakticky nezamestnateľní, lebo už nebudeme s radosťou dvanásť hodín denne dýchať vzduchotechnikou zmrzačený vzduch, ani zasnene pozerať na gýčový západ slnka spoza skla.
Potrebujeme čerstvý vzduch a za západom slnka ideme tam, kde je naň najlepší výhľad. Potrebujeme žiť svoje životy tak, aby nám to dávalo zmysel. Prácu nevynímajúc. Vo svojej koučingovej praxi sa stretávam s klientmi, ktorí to cítia podobne. A práve takíto ľudia ma inšpirovali k tomu, aby som sa téme uplatniteľnosti ľudí po 40tke začala venovať naplno. Je nás veľa a bude nás stále viac. Demografická krivka a jej vývoj nepustia.
Verím, že projekt Inštitút trvalého rozvoja 40+ im k tomu napomôže. Budeme sa na Vás tešiť. Lebo keď sa človek pre niečo rozhodne, celý vesmír ho podporí. A my sme sa s Martinou Valachovou rozhodli, že ITR40+ rozbehneme naplno.
Andrea Trávničková