Na konci štvrtého ročníka na základnej škole sme išli do školy v prírode. Na tri týždne. Bola to pre nás vítaná zmena. Stráviť niekoľko týždňov, spoločne vo dne, v noci s minimálnym učením sa a bez domácich úloh, ktoré by sme si aj tak nemohli robiť, lebo veď sme neboli doma. Termín bol niekde na pomedzí mája a júna. Teda počasie už bolo celkom priaznivé, aj keď v kopcoch Veľkej Fatry nebolo vopred nič isté.
Isté bolo len to, že sa nebudeme nudiť. Napríklad Nali, zobral detský olejček, bledomodrej farby, ktorý popíjali mimozemšťania vo filme s Funesom, aby nezhrdzaveli. Suči mal so sebou zasa tabuľku opísanú z učebnice matematiky, ktorá priraďovala číselnú hodnotu jednotlivým písmenám abecedy. Fezo, ako správny skaut, bol vybavený čímkoľvek, čo by mohol človek v prírode potrebovať. Ja, ako syn zdravotnej sestry, som mal výbavu na prvú pomoc pri bežných zraneniach alebo iných zdravotných komplikáciách. Samozrejme všetci sme mali baterky, aby sme mohli pátrať po záhadách. Možno čitateľovi napadne otázka, aké záhady v škole v prírode? No predsa všetky. Napríklad sme pátrali po signáloch mimozemšťanov. Zistili sme totiž, že Naliho baterka po zapnutí záhadne bliká.
Pochopili sme, že sú to mimozemské signály, ktoré zachytávame. Dávalo to logiku, lebo Nali vedel z Fuesovho filmu o mimozemšťanoch úplne všetko. Aj to, že potrebujú piť ten olej čo priniesol. Pre istotu, aby sme ani my nezhrdzaveli, sme svorne ten olejček popíjali všetci. Či nám skutočne pomohol nezhrdzavieť neviem, od vtedy som ho nepil, ale isté je, že nikto z nás netrpel zápchou. Poďme späť k signálom, teda bolo jasné, že mimozemšťania nás kontaktujú cez Naliho, lebo on vedel.
Začali sme zapisovať jednotlivé bliknutia a podľa Sučiho tabuľky sme ich prekonvertovali do písmen. Zostavili sme pomerne dlhý text, no text, zhluk písmen, ktoré nám nedávali zmysel. Bolo nám jasné, že mimozemská reč je úplne iná, ako tá naša. Po pár večeroch sa, ale Nalimu v baterke vypálila žiarovka a keď ju vymenil za novú, spojenie s mimozemskou civilizáciou sa prerušilo.
Väčšinu času v škole v prírode sme trávili vonku.
Či už organizovane, výletmi do okolitých lesov a dediniek alebo len tak na priľahlom dvore hraním futbalu. Teda aspoň my chalani sme väčšinou hrali futbal, baby zase skákali gumu alebo hrali vybíjanú. Trávnatých plôch v okolí chaty, kde sme bývali, bolo síce veľa, ale všetky ležali na naklonenej rovine, ktorá nevyhovovala parametrom pre futbalové ihrisko. Bol tam, ale kus rovnej plochy, optimálnych rozmerov, ktorý bol vysypaný drteným štrkom. Bolo to trochu zvláštne hrať na takomto teréne a navyše onedlho som zistil, že hrať obetavo môže byť aj bolestivé.
Padol som na koleno a celkom solídne som si ho rozodral. Vznikla ryha dĺžky asi troch centimetrov. Vedel som čo treba robiť, ranu bolo treba umyť prúdom vody, vydezifikovať dezifekčným prostriedkom, prekryť a prelepiť. Fezo povedal, že jestvuje aj iný postup. Videl film, v ktorom si Rambo ranu dezinfikoval a zastavoval krvácanie pomocou pušného prachu, ktorý do nej nasypal a následne zapálil. Nápad sa to zdal byť dobrý, ale Fezo skonštatoval, že má so sebou dobrú výbavu, no nemá v nej pušný prach. Napadlo nám, že by ako náhrada mohli slúžiť hlavičky zo zápaliek, ale Fezo povedal, že ich má len desať a to by vraj bolo málo.
Tak sme sa rozhodli zvoliť konzervatívny postup. Prišla na rad moja lekárnička. Ranu som si umyl a vydezinfikoval septonexovým sprejom. Štípalo to ako keď si človek zmýli tabasco s očnými kvapkami, ale pre obdivovateľa Ramba to bola, ako hladenie pávím perom. Ranu som následne prekryl kúskom gázy, prelepil leukoplastom a išlo sa ďalej. Menší problém nastal, keď sme sa o niekoľko dní neskôr sprchovali a súdružka učiteľka, ktorá bola zároveň našou zdravotníčkou, uvidela moje koleno.
„Čo to pre boha máš na tom kolene?“ spýtala sa s jasným, ženským zdesením v očiach.
„To som si len tak trochu odral na futbale, ale vyčistil som si to a prelepil.“
„Len trochu odral? Pozri aké to je veľké a hlboké.“ a ďalej si zdesene obzerala ranu. „To sme mali ísť dať zašiť, možno by to bolo aj na dva stehy.“
No ešte to tak, pomyslel som si, aby som mal v sebe nejaké nite.
„No teraz už nič, prinesiem peroxid a aspoň ti to ešte raz celé vydezinfikujem.“
Predstava opätovného hladenia pávím perom ma úplne nenapĺňala nadšením, ale obdivovateľ Ramba nedá na sebe nič znať. Peroxid však nebol septonex. Bol vtipný, lebo penil a šteklil, získal si moje sympatie. Fezo následne skonštatoval, že on má so sebou aj šitie a je škoda, že nám to nenapadlo skôr. On by však vraj namiesto nite, volil radšej drôt.
Nakoniec všetko dobre dopadlo a koleno sa bez komplikácií zahojilo. A ja mám dodnes trvalú spomienku na školu v prírode.