„MLADEJ DOVEDE BÝT KAŽDEJ BLBEC. ALE ZESTÁRNOUT, TO JE UMĚNÍ.“ Ján Werich
V skorých ranných hodinách kráčam ulicami nášho veľkomesta. Na námestí ma upúta starší muž nižšej postavy. Stojí s vreckom suchého chleba a rozhadzuje ho smerom pred seba. Ako na povel, v tej chvíli priletí kŕdeľ holubov, ktoré obsiahnu svojimi operenými telíčkami priestor okolo starého muža. Ten sa s láskou pozerá na milých stravníkov, ktorí hltavo zbierajú kúsky chleba do svojich zobákov. Pri pohľade na starého muža mi vbehne do mysle myšlienka: „Nuž, aká smutná a prázdna musí byť staroba a obdobie, keď už nikam nemusíme….“
Na pána kŕmiaceho mestské holuby si po nejakom čase zvykám a vnímam ho ako samozrejmosť bežného dňa.
Až v jedno skoré ráno je miesto na námestí prázdne. Starý pán a jeho holuby sú preč.
Čo sa stalo? Pomyslím si. Niečo z mojej bežnej obrazovej mozaiky, z môjho stereotypu vypadlo. A to pohľad na človeka, ktorý bol užitočným pre hladné holúbky. Spytujem sa v okolí ľudí, či nevedia niečo o pánovi, ktorý pravidelne kŕmil holuby. Od pani z neďalekej pizzerie sa dozvedám odpoveď na moje otázky.
„Aha, vy myslíte pána Šimona? On je momentálne na liečení, viete už má problémy s chrbticou. Chodieva k nám pomáhať do pizzerie a keď zostane niečo zo suchého pečiva, rozdá holubom. Viete, on žije sám a v našej pizzerii občas vypomáha. Ako tvrdí pán Šimon, aj na staré kolená chce byť ešte užitočným. A viete čo? Máme ho tu všetci radi,“ s úsmevom v tvári zakončí rozhovor.
A čo vy? Myslíte si, že starší ľudia už nemôžu byť užitoční?
Stačí, aby sedeli na verande a dozerali, či správne užijú lieky? Nuž, odpovedzte si sami…
Ponúkam vám svoje podobenstvo o užitočnosti, presnejšie o poslaní každého z nás. Nech sa páči…
O kameni
Kde bolo tam bolo, voľakedy dávno, pradávno, bola jedna skala.
Zahrmelo, zadunelo a obrovským nárazom blesku sa roztrieštila na množstvo kamenia.
Tie sa chtiac – nechtiac rozkotúľali mnohorakými smermi v šíru diaľ.
I rozmýšľa jeden z nich.
„Ach, ako nám bolo dobre, keď sme boli skalou. Bola miestom, kde sa vtáky a zver stretávali, hniezdili a pred nebezpečenstvom sa schovávali.
Boli sme skalou, ktorá mala svoje poslanie.
Nuž, ale čo teraz? Aký je zmysel môjho bytia, keď tu čupím v kroví bez úžitku?”
So smútkom v hlase vzlyká kameň.
I prešlo veľa rokov.
Silným vetrom ošlahaný a rokmi vodou obmývaný zmenil svoj tvar.
Stal sa guľatejším.
Odniekiaľ si zrazu zahrmelo, zadunelo a vetrisko odkotúľal úbohý kameň na miesto, u lesnej cesty.
Konečne bude zmena! Pomyslí si a unudene smúti ďalej.
„Uf, už nevládzem!” Pachtí a fučí starší pán, stúpajúci lesným chodníčkom.
„Jéj, pozri sa dedo!” skríkne malý vnúčik cupkajúci za ním.
„Pozri, aký veľký balvan! A aký zaujímavý! Sadnime si naň, prosím.“
Vrzúka malé chlapča.
I posedia, pojedia, odpočinú.
„Ty dedo? A kde sa tu vzal? Veď široko ďaleko sú len tráva a stromy.”
Čuduje sa.
Starší pán sa zamyslí. „Vraj tu niekedy dávno bola veľká skala, ale tú si už nik zo žijúcich nepamätá. Som veľmi rád, že sme ho našli. A možno je to jeden z tých zablúdených kameňov pradávnej skaly. Vieš čo, vnúčik môj? Odteraz bude kameň našim, pravidelným miestom na rozhovor a odpočinok.“
„A už nebude tak sám,“ vykríkne radostne chlapča.
Koľko rokov muselo prejsť, koľko švihov vetra ma muselo obrúsiť, aby som sa opäť stal pre niekoho užitočným? Pomyslí si kameň a vzápätí sa rozžiarí šťastím.
Myslím si, že každý človek má v živote svoje poslanie.
Časom opustíme svoje rodné miesta a vyberieme sa cestou životom.
Možno nie je až tak dôležité, čo konkrétne v živote vykonávame, ale či nás vlastný prejav, činnosť duševne obohacuje a tým naplňuje náš pocit dôležitosti a životného poslania.
Nemyslíte?
Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh úvah, veršovaniek aj kníh z prostredia dlhodobo chorých.